Sníval sa mi sen...
Mávam poväčšine divné sny.
Veľa rôznych vecí zmiešaných dokopy, celkom sa pri nich aj zabávam, aj keď nebývajú príjemné. Mám ale tú schopnosť (už od asi šiestich rokov), že si aj vo sne uvedomujem, že je to len sen. Potom si napríklad viem užívať príjemný adrenalín, keď chatový tábor, v ktorom som na prázkach so svojimi dvoma spolužiačkami a záhadne sa objavivším a neočakávaným detským domovom, začne ostreľovať vojenské komando...
Bola raz taká fáza v mojom živote, že sa mi stále snívalo o jazerách a vode, ale hlavne o tom, že odniekiaľ padám, dlho dlho dlho a veľmi veľmi hlboko. A čo bolo najdivnejšie, často som nielen padala, ale aj skákala a niekoľkokrát som dokonca aj dopadla – zo zopár stoviek metrov – a nič mi nebolo, len ma troška boleli kolienka.
Táto fáza je však už za mnou, teraz nastúpila fáza sprchovania sa na verejných priestranstvách, ktoré najprv vôbec nie sú verejné... Napríklad prednedávnom. Všetko sa začalo v Káhire. Bola som tam ja, moja babka a jedna doktorandka z našej fakulty. Rozhodli sme sa, že si pôjdeme zahrať squash, ale doktorandka povedala, že sa najprv musí spýtať svojho otca, či ju pustí. Ani neviem ako, no zrazu sme stáli všetky tri v mierne dosť ošarpanom byte niekde v centre mesta a asistentka sa začala zhovárať s menšou počernejšou osôbkou, z ktorej sa vykľula jej nevlastná sestra (už to znie ako telenovela, čo???) Nemali sa rady.
A tak som sa dozvedela, že Zuzanin otec je Egypťan.
A despota. Ako z Trilógie od Naguiba Mahfouza, daj mu pánboh večnú slávu...
Vrhol na našu skupinku nevraživý pohľad (asi sa mu nepozdávala moja babka) a rozhodol, že Zuzana na žiadny squash nejde. Zuzka očervenela, ako to dokáže len ona, podala svoju raketu babinke a ponechala nás osudu.
S babkou sme suverénne kráčali temnými uličkami metropoly, až sme sa dostali, kam sme potrebovali. Squashová herňa bola niečo medzi drogériou, kozmetickým salónom, knižnicou (miatli ma tie regále, ktoré z obrovskej telocvične vytvárali labyrint) a gunganským jazerným mestom. Babka sa mi z ničoho nič stratila v dave ľudí a ja len viem, že som mala kdesi v podvedomí zafixovanú myšlienku „musíš sa ísť osprchovať!“ Sprchy boli všade. Na konci každého žlto žiariaceho regálu bol oranžový slnečník a pod ním také tie fúkače, čo majú v kaderníctve pre tety s vlasmi plnými natáčok. Aj tu sedeli pod fúkačmi tety a sprchovali sa. V županoch. Hovorím si: „Troška trhlé, nie?“ a začnem hľadať troška súkromia.
Zájdem do tmavého kúta telocvičňo-knižnico-salónu, ktorý pripomína moju obľúbenú kaviareň, a v ňom zbadám troška zanedbanú sprchu, no je tam tma a súkromie, teda dve základné podmienky sú splnené. Pustím sprchu a zrazu sa zažnú svetlá a ja prídem na to, že som v mužskej časti telocvične, ktorá začína prevádzkovať neskôr ako ženská, a síce... TERAZ!!! A verte alebo nie, nevyskočím v panike zo sprchy a neoblečiem sa; JA ostanem stáť a robím sa neviditeľnou. A po chvíli mám taký pocit, že sa mi to aj darí, lebo všetci postarší páni (fúúúúj) naokolo ma ignorujú...
Mám pokračovať ďalej? Písať o tom, ako prídem na to, že telocvičňa je len súčasť obrovského šopingcentra? Že za ňou je trh, na ktorom ma osloví hluchonemý (áno, presne tak) chlapec a nájdem v jednom z výkladov pivární v skinhedskej štvrti svoj mobil aj s papučkou? A že ho geniálnou lsťou a trochou šikovnosti získam a majiteľ tej pivárne mi ešte ponúkne tridsaťpäťtisíc korún? To by asi bolo príliš komplikované...
Alebo viete čo? Dohodnime sa, že o tom niekedy nabudúce ;)
