Upieral ich z okienka na more oblakov pod nami a rozprával. O všetkých svojich malých problémoch, ktoré sa denne kopia a kopia, až narastú do nejasnej a všeobjímajúcej frustrácie. Oči sa mu leskli, troška od klimatizácie a troška z toho vnútorného tlaku, ktorý sa nezadržateľne dral na povrch...
Asi konečne našiel niekoho, kto počúva, a mňa to počúvanie celkom tešilo... a fascinovalo zároveň. Sila okamihu – s takmer patetickým západom slnka, vo výške niekoľkých kilometrov nad zemou, kde sa človek (veľmi podvedome) bráni pocitu absolútnej zraniteľnosti a začne sa zverovať. Bez pevnej pôdy pod nohami, bez možnosti úniku.
„Quick cigarette?“
Pripálil sebe a potom aj mne, troška sa pousmial – úsmevom tak smutným, že to až zabolelo. Všade okolo mňa sa zrážali vlny protichodných vnemov: pokojný výhľad vyvolávajúci dojem, že všetko na tomto svete plynie správnym smerom, pomaly a kľudne, padajúce prítmie, chvíľkové prestávky v rozhovore, šnúrky dymu plaziace sa medzi našimi hlavami. A na druhej strane jeho znepokojený hlas, naliehavý tón, obsah jeho slov, nervózne ruky, popol padajúci na dlážku a lesklé oči behajúce od jedného bodu k druhému a späť ku mne.
Vycítim správny okamih na odľahčenie ťažkej konverzácie a konečne ho vidím zasmiať sa. Na chvíľku vyzerá takmer šťastne...
Naša pracovná schránka, troška podobná rakve, ďalej kĺže vysoko nad zemou, zvonka tak slobodná, zvnútra tak obmedzená, a my sa lúčime, o niečo pokojnejší, o niečo plnší, so zvláštnymi pocitmi v duši.
A jeho oči mi v tejto osamelej temnote nedajú spať...
