A tentoraz od začiatku tej najreálnejšej. Áno, hovorím o zázračnom putovaní z Hurghady do Káhiry, zlatom klinci do rakvy asi osemnásťhodinového cestovania, ceste autobusom v prepočte za asi 150 korún...
Bolo krásne púštno-morské ráno, 5:30 aby sme boli presní. Moje kufre dorazili bez ujmy po páse priamo k mojím nohám, vytrepala som ich pred letiskovú halu a zapálila si cigaretu. Ani nie po minúte už pri mne stál taxikár a naložili sme veci do kufra jeho starého... auta (značku po mne fakt nechcite). Začala som priateľským ťahom a ponúkla mu cigaretu. Oplatilo sa, lebo si za okružnú cestu po štyroch autobusových staniciach zapýtal celkom pohodovú cenu.
Odviezli sme sa na prvú stanicu a ja som naivne dúfala, že autobus pôjde každú chvíľu. Hopala, prvý mal ísť 10:30. Na druhej stanici mi povedali 12:30. Na tretej stanici pre istotu nikto nebol. Na štvrtej – mierne zlepšenie – mal ísť o siedmej. To by ma malo tešiť, hm. Keby som nemala oči a nepoznala egyptský systém. Prvá varovná známka prišla, keď mi povedali, že lístok si kúpim na palube. Druhá, keď hodiny na mojom mobile (ktorému samozrejme nefungoval roaming) ukazovali 7:15 a autobus nikde. Policajt, ktorý mi zaplatil čaj a kávu, mi s typickým egyptským pokrčením plecami povedal, že keď nie o siedmej, tak určite pôjde o pol ôsmej, najneskôr o trištvrte. Aspoň v tomto sa nemýlil.
O niekoľko desiatok minút autobus s motorom o zvuku veľmi silného pretekárskeho auta a s paradoxnou rýchlosťou dosahujúcou asi desať kilometrov za hodinu, výrazným náklonom na ľavú stranu a krytom motora otvoreným zastal v jednej z početných jám dotvárajúcich naturálny kolorit autobusovej stanice. Policajt mi pomohol s kuframi a so záhadným úsmevom mi veľmi srdečne zaželal šťastnú cestu. Potom, ako som vystúpila po troch vratkých schodíkoch dovnútra divnostroja, som pochopila, aké dôležité je toto želanie a že by sme si ho mali všetci želať kolektívne, niektorí v rukách s koránmi a jediná Európanka (čiže ja) s bibliou (kebyže nejakú nosím so sebou... a buďme úprimní, ak si mám vybrať medzi štanglou salámy a bibliou, miesto v kufri rozhodne pripadne saláme...).
Okrem toho, že vnútro autobusu bolo príšerne špinavé, okienka zaprasené, klimatizácia možno v živote nefunkčná a z celkového počtu sedadiel xy bolo použiteľných len prvých x, ma najviac fascinovala najmä nadreálna dekorácia v podobe dvoch tehál nepravidelného tvaru, ktoré ležali voľne pohodené v strede uličky... Keby som nebola taká unavená, tak sa asi spýtam na ich funkciu. A keby som bola menej zúfalá a odhodlaná dostať sa do Káhiry, tak sa na mieste otočím a idem si na pár hodín posedieť niekam a počkám na tie ďalšie autobusy. Avšak vzhľadom na vyššie zmienené okolnosti a moju záľubu v dobrodružstvách rôzneho druhu som sa usadila na predposledné sedadlo, otvorila okienko a čakala, čo bude.
Jedným z nadštandardných privilégií tohto druhu egyptskej dopravy je, že sa vnútri môže fajčiť. V kombinácii s pekelným teplom a permanentným zápachom benzínu vnútri autobusu to bola vec nadmieru osviežujúca. Keď už sa to nedalo vydržať, stiahla som si cez hlavu pulóver a o tri sekundy na to som si z duše priala, aby tlstý chlapík, ktorý sedel cez uličku, prestal robiť divné pohyby rukou v rozkroku (ou maj goš, urobil sa vážne v rekordnom čase...).
Ďalšie z rozsiahlej zbierky mojich želaní počas cesty boli: aby môj močový mechúr vydržal do prestávky v ceste; aby ten hajzel na odpočívadle nikdy neexistoval (mňami, turecký sed, švábiky, to všetko úžasne aromatizované a bez osvetlenia, odporúčam); aby sa prehriaty autobus nezastavil v strede púštnej cesty (želanie nevyšlo); aby ten drevený papek, ktorý šofér vybral z batožinového priestoru, bol nejaká kúzelná pomôcka na všeobecné opravy rôzneho druhu (napodiv vyšlo); aby ten chlapík, ktorý počas neplánovanej prestávky obdaril púšť produktom svojej včerajšej večere, nevykonal túto činnosť v mojom zornom poli (opäť nevyšlo); aby Núbijec o sedadlo predo mnou konečne prestal fajčiť jednu cigaretu za druhou (bohužiaľ, moja myseľ bola na sugesciu takéhoto výkonu prislabá, počerný spoluobčan mal zjavne zapnuté všetky obranné štíty a želanie nevyšlo); a aby sme už boli v Káhire (po siedmych hodinách malátneho utrpenia konečne vyšlo!).
Ešte sa tak vedieť odosobniť od hommes fatales a bolo by to všetko najsamsupercoolovejšie...
