Wednesday, November 05, 2008

Alexandria

Na mesto sa zniesla tma, v diaľke žiaria tisíce svetiel a do duše padá pokoj.

Robili sme veci, ktoré sme nerobili s nikým predtým. Hovorili o veciach, ktoré sme s nikým predtým neprebrali. Hodiny a hodiny, kým sa obloha nesfarbila do svetlomodra a pľúca už nezniesli ďalšiu dávku nikotínu. Hrala hudba a vo vzduchu sa zhmotňovali kryštáliky soli. Slnko svietilo a voda bola chladivá, piesok šteklil do nôh a vietor zmiešaný so slanou morskou vodou sa vtieral do vlasov.
V kúte stoja navŕšené knihy a hudba a filmy a dym stúpa k pootvorenému oknu a ďalej do tmy. Možnosti sa otvárajú a vnútro sa im nebráni. Priatelia odišli a nechali nás samých. Si blízko mňa a po dlhej dobe to necítim len cez pokožku a prsty, ktoré zvierajú moju dlaň. Je mi dobre, je mi kľudne, je mi naplneno. Ak pre nič iné, žijem pre tie krátke chvíľky, kedy je všetko správne, kedy nič nie je tak, ako byť nemá.
Nespím.
Vnímam.
Žijem.
Cítim.
Chcem.

2 comments:

Coy said...

Vdaka tebe som si spomenula na pocit, ktory som uz dlhsie potrebovala oprasit ale neslo to. Uz znova viem ako ma vyzerat. Dakujem a gratulujem .)

db said...

:) som rad