Wednesday, November 05, 2008

Alexandria

Na mesto sa zniesla tma, v diaľke žiaria tisíce svetiel a do duše padá pokoj.

Robili sme veci, ktoré sme nerobili s nikým predtým. Hovorili o veciach, ktoré sme s nikým predtým neprebrali. Hodiny a hodiny, kým sa obloha nesfarbila do svetlomodra a pľúca už nezniesli ďalšiu dávku nikotínu. Hrala hudba a vo vzduchu sa zhmotňovali kryštáliky soli. Slnko svietilo a voda bola chladivá, piesok šteklil do nôh a vietor zmiešaný so slanou morskou vodou sa vtieral do vlasov.
V kúte stoja navŕšené knihy a hudba a filmy a dym stúpa k pootvorenému oknu a ďalej do tmy. Možnosti sa otvárajú a vnútro sa im nebráni. Priatelia odišli a nechali nás samých. Si blízko mňa a po dlhej dobe to necítim len cez pokožku a prsty, ktoré zvierajú moju dlaň. Je mi dobre, je mi kľudne, je mi naplneno. Ak pre nič iné, žijem pre tie krátke chvíľky, kedy je všetko správne, kedy nič nie je tak, ako byť nemá.
Nespím.
Vnímam.
Žijem.
Cítim.
Chcem.

Saturday, August 16, 2008

Hlboko


„Poď ku mne.“
Natiahla k nemu ruku a on sa postavil z kresla a nemotorne sa dopotácal k nej. Alkohol sa mu z hlavy prelial do nôh a spravil z nich dva neovládateľné kusy tela. Jej tvár mu zmizla zo zorného poľa a trvalo mu niekoľko sekúnd, kým si uvedomil, prečo sa to stalo. Sklonil hlavu a zbadal jej zátylok, cítil tlmené šklbanie v rozkroku a potom akési teplé, vlhké... niečo. Zdalo sa mu, že stráca cit úplne všade, obostierala ho nepreniknuteľná hmla.
Zomrel kvôli tebe človek.
Výsmešný hlas v jeho vnútri, ktorý na chvíľu zmizol na dne fľaše, sa znova ozval a prinútil ho tuho zatvoriť oči. Potriasol hlavou, znova sa pozrel ku svojim nohám a chytil tmavý dlhovlasý zátylok do oboch rúk. Mechanické pohyby, jemné šteklenie, konečne matné vzrušenie a hromadiaca sa túžba.
Zomrel kvôli tebe človek.
Snažil sa nepočúvať, no nešlo to.
Zúfalstvo, bezmocnosť, panika.


Dá sa znásilniť prostitútku?
Videl vystrašený pohľad v jej očiach, keď ju vytiahol z kolien na nohy a šmaril ju do postele. Asi vydala nejaký zvuk, nebol si istý. Asi protestovala. Nemienil počúvať. Chytil ju za členky a otočil ju k sebe chrbtom. Asi vykríkla. Bolo mu zle od žalúdka, zatočila sa mu hlava a v ušiach pulzovali návaly krvi. Pritisol jej hlavu do vankúša a začal s ňou súložiť. Ďalšie mechanické pohyby, horúci vzduch v pľúcach a rýchly orgazmus.
Utiekla. Ani si nenechala zaplatiť.

Zomrel kvôli tebe človek.
Rozplakal sa ako ešte nikdy v živote.


Kedy sa z neho stalo to, čím je teraz? Kedy sa stihol tak otupiť? Mal dvadsaťpäť a ešte stále sa nenaučil dávať. Nenaučil sa nič vytvoriť. Len ničil. Hlavne seba a následne aj všetkých naokolo. Vždy to začínalo normálne, ale nikdy netrvalo dlho. Nevedel, ako na to. Nedokázal vydržať.


Hľadel na vodné prúdy, ktoré v hĺbke niekoľkých desiatok metrov pod ním uplývali smerom na juh a roztrasenými rukami vytiahol z vačkov tenkej vetrovky krabičku cigariet a zapaľovač. Skrehnutými prstami otvoril krabičku, bruško jeho prsta niekoľkokrát neúspešne skĺzlo po hladkom papierovom povrchu filtra. Dvihol ruku k ústam a tentoraz už navlhčenými prstami vyprostil jednu z cigariet a vložil si ju medzi pery. Plamienok zapaľovača sa zatrepotal v nárazoch vetra a vohnal dávku dymu cez vyschnuté ústa do pľúc.
Tak. Hotovo, pomyslel si a zahľadel sa na sivú oblohu. Vietor mu šľahal do tváre a vohnal slzy do očí. Zima lomcovala jeho telom, no jeho myseľ bola ďaleko, ďaleko od tohto pochmúrneho podvečera. Ani nevedel prečo, ale z pamäti sa mu vynorila spomienka na prvé dievča, s ktorým sa vyspal. Presne ten okamih, keď sa po prvý raz dostal hlboko, hlboko... Omámený a od toho momentu závislý od ženského tela. Od sily situácie. Od umenia hrať hry – čoraz sofistikovanejšie a bolestnejšie. A na druhej strane čím ďalej tým menej zraňujúce.
Ako pre koho.
S tou poslednou sa mu podarilo to, čo nikdy predtým.
Zabila sa. Kvôli nemu.
Nevedel, čo s tým; nevedel, čo so sebou. Ešte nikdy sa neocitol v natoľko bezvýchodiskovej situácii, zaseknutý pred neprekonateľnou prekážkou, pred niečím, čo sa nedá obísť, čo sa nedá oklamať, od čoho sa nedá utiecť...
Zmietal sa medzi zúfalstvom a zúrivosťou.


Stál na moste a pozoroval, ako sa svetlá mesta zažínajú. Biele, žlté, oranžové, červené. Billboardy a obrovské svetelné nápisy sa rozpíjali vo vrstve vody, ktorou boli potiahnuté jeho oči. Dym pálil v pľúcach, zdalo sa mu, že jeho hrudník by mal byť väčší, aby lepšie zvládal ten nápor smrteľných chemikálií, benzénu, nitrozamínu a dechtu. Myšlienky sa točili v kruhu a vždy sa končili a začínali tou prekliatou vetou: zomrel kvôli tebe človek.
Odhodil ohorok cigarety cez zábradlie do temnej vody a zaklonil hlavu. Zatvoril oči a vystavil hrdlo poryvom vetra. Boli chladné a vlhké a z ni
čoho nič sa zvláštnym spôsobom zhmotnili: bolo ich päť, stisli mu hrtan a sotili ho do betónovej steny za jeho chrbtom. Chladné a tvrdé prsty, stískali ho čím ďalej tým silnejšie a zrazu sa k nim pridala aj tenká, veľmi tenká a veľmi chladná kovová úsečka.
„Ešte ti nikto nikdy nepovedal, že sa máš starať o životné prostredie?“ zazvonil mrazivý hlas v tesnej blízkosti jeho pravého ucha. Snažil sa nadýchnuť, no zovretý hrtan neprepúšťal kyslík.
„Špaky sa do vody nehádžu,“ povedal znova hlas a miesto bodky za vetou pridal chrapľavé zachechtanie.
Zacítil, ako sa chladná ruka dotkla zadného vačku jeho nohavíc a vytiahla z neho peňaženku. Z vačku na bunde vytiahla cigarety, z druhého mobil a potom zbežne prehmatala predné vrecká nohavíc. Smiešne.
Upieral oči na oblohu a hlava sa mu krútila z nedostatku kyslíka. Smiešne. Tak sa asi cítila tá prostitútka, keď jej pritlačil tvár do vankúša. Vedel, že si to zaslúži. Odplatu za všetko, čo za svoj krátky život stihol zničiť. Už dlho na to čakal. A zaslúži si to presne takto.
S akousi zvrátenou ľahkosťou si uvedomil, že o chvíľu zomrie. A s akousi zvrátenou logikou bol za to neznámemu majiteľovi hlasu vďačný. Ležalo na ňom priveľa hriechov, bolo v ňom priveľa bolesti. A vedel, že by nikdy nebol iný. Len horší a horší. Ničivejší. Či to urobí majiteľ hlasu alebo on sám, na tom už nezáleží. Dvere sa pootvorili a on nimi vykročí do priestoru.
Hlas sa už neozval, len prsty povolili a zvuk náhlivých krokov betónovo odoznieval do diaľky.
Zábradlie bolo blízko a bolo nízke a možno to bolo kvôli závratu z nedostatku vzduchu a možno nie, ale celou váhou naň narazil a horná časť jeho tela sa prevážila dopredu.


Padal a padal a padal cez vlny studeného vzduchu a potom cez vlny ľadovej čiernej vody.
Nohy sa mu zaplietli do ostnatých reťazí zimy a tma ho ťahala dole, hlboko, hlboko, tak hlboko, ako ešte nikdy nebol...

Monday, June 16, 2008

Druhý pilier, hypotéka, choďte s tým už do péčka...

Nie, nie, nie! Nechcem od vás hypersupermegazvýhodnený úver, ani keď mi nikto lepší nedá, samotný koncept tejto zvrátenosti sa mi bridí! Že percento menej – či navyše? Že pre mladú rodinu? Že kto mi na to požičal? Že zhora ma neobmedzujú a zdola istia? Že mám rodiť len preto, že mi za to niekto zaplatí – tak tomu sa nehovorí motivácia, ale vyššia forma prostitúcie, vážení! Že sa nemám zabudnúť poistiť, úplne ale úplne že proti všetkému?

Ešte raz nie, nie, nie!

Mani-mani-mani, lalalalala... Šporíš a šetríš celý život a potom, hmhm, príde napríklad čo ja viem povodeň či zemetrasenie či vojna či zlodeji (ak budeš patriť k tým dôchodcom, ktorí si úspory pchajú do vankúšov a pod kachličky v dlážke) a tvoje peniaze jedného krásneho, voňavého, jarného dňa spravia mäkké, tiché „fuč“ a ty sa môžeš ísť tak akurát vieš čo – teda ak ti zostane aspoň zopár drobných na nákup spoľahlivého povrazu... Alebo príde ropná kríza, americká invázia, krach na burze, inflácia (to v prípade, že ostaneš moderným človekom a uložíš svoje peniaze v bankových a iných finančných subjektoch) a zo svojich celoživotných úspor si nekúpiš možno ani rohlík s maslom.

Samozrejme, toto všetko za predpokladu, že sa vôbec dožiješ dôchodkového veku, pretože ak bude súčasný trend pokračovať, budeš musieť robiť tak do šesťdesiatich piatich rokov (ak si žena) alebo sedemdesiatky (ak si muž).

Že troška dôvery v happy endings? Tak okej, veď keď už ti zaplatili za odrodenie a výchovu jedinca-občana (áno, hovoríme o tvojom potomkovi, možno aj viacerých...), tak sa ti to možno na staré kolená aj oplatí. Tvoje deti budú síce mať so svojím životom starostí dosť (splácať budú všetko od nočného stolíka a matrace cez koberec a kuchynskú linku až po plazmu a auto – o hypotéke samozrejme nehovoríme, ça va sans dire), ale určite sa aspoň raz pre teba obetujú a dosplácajú tvoje splátky a hypotéky a úroky a pičoviny, lebo v päťdesiatke sa ti samozrejme prepracuje, prestresuje, preinfarktuje, prerakovinuje, jednoducho ti zosne tvoj životný/á partner/ka a aj napriek tomu, že popri svojej 10-hodinovej pracovnej dobe začneš doma na objednávku háčkovať a privyrobíš si nejakú tú korunu vo fair trade (šak slovenský folklór, ne? to bude fičat, ne?), predsa len ešte budeš mať pred sebou nejakých desať rokov splácania – také dva zo šiestich miliónov, ktoré teraz zaplatíš za škaredý, ale že škaredý byt 2+1 v úplnej puni jarabej na okraji Blávy...

Tak sa na to poď vykašľať, kým ešte nie je neskoro a pridaj sa k nám! Vstúp do Klubu vydedencov systému! Žiadne členské príspevky a tým pádom ani žiadne percentá, navýšenia či podobné nechutné slová. Len zopár jednoduchých pravidiel:

1. Budeš pracovať a zarábať tak, aby si žil/a pohodlný život a mal/a z neho aj niečo iné ako tandem práca + spánok.

2. Záväzne sa zaviažeš, že sa nikdy nedáš zlákať na stavebné sporenie, výhodné úvery ani hypotéku (preboha, zaplatiť fiktívne štyri milióny za niečo, čo má hodnotu jedného a pol a navyše si povedať vo veku dvadsaťpäť rokov, že s jednou osobou stráviš nasledujúcich tridsať rokov, aby ste to mohli všetko splatiť...)

3. Neprídeš o svoj rozum a priority, a nedáš sa oblbnúť ani vtedy, keď všetci tvoji kamaráti a známi budú súčasťou nášho mladého prosperujúceho systému.

4. Nebudeš si hovoriť, že po tridsiatke sa život v podstate končí.

5. Nebudeš nikdy spochybňovať existenciu a efektivitu „oslíkov otras sa“.

6. S bankou budeš do styku prichádzať čo najmenej, najlepšie len cez bankomat, keď budeš potrebovať vybrať svoje poctivo zarobené peniaze. Ak budeš predsa len nútený/á zájsť do tejto inštitúcie, pri vstupe do pobočky sa trikrát otočíš okolo vlastnej osi a hodíš cez plece štipku soli, aby si od seba odohnal zlých duchov. V banke od vystátia radu nestráviš v rozhovore s jej zamestnancom / zamestnankyňou viac ako dve minúty. Zamestnancom banky sa nikdy nebudeš pozerať priamo do očí (prevencia proti uhranutiu) a budeš sa strániť každej ponuky spojenej s prívlastkom „výhodná“.

7. Budeš sa vyhýbať nasledovným slovám: fond, investícia, úrok, percento, pôžička, splátka, prepracovanosť, zaručený.

8. Slová, ktoré budeš mať nadovšetko rád / rada: relatívny, alternatíva, vychutnať si.

9. Nebudeš sa báť systému a nebudeš poznať koncept stresu.

10. Kedykoľvek stretneš na ulici Vieru Tomanovú, si povinný/á jej opľuť obe dioptrické sklíčka.


Live and prosper!


Monday, March 10, 2008

Be brave, be sincere

Deň tak trocha zamračený.
Tak trocha temný.
Chladný.

Noci bez spánku.
Denná únava.
Nervozita.

A napriek tomu...
Napriek tomu všetkému sa mi zdá, že žiadny iný stav by nemohol byť lepší.

Bolo to s nami ako s knihou, v ktorej obraciaš jednu prázdnu stránku za druhou.
Prázdna kniha, tak mätúca svojimi občasnými vetami, torzami slov, nedokončenými riadkami. Písmenami, ktoré sa každý deň preskupovali a zanechávali ťa v ešte väčšom zmätku.

Ticho, ktoré ubíjalo horšie ako tisíce výkrikov.
Prázdnota, ktorá zraňovala viac ako milióny úderov.

Všetko je lepšie než mlčanie.

Čokoľvek je lepšie než neistota. Aj keď vieš, že istota bude možno bolieť, ale aspoň to nebudeš ty sám, kto sa bude dusiť a zraňovať. Vystavíš svoje telo nebezpečiu, svoju tvár úderom, ktoré možno prídu a možno neprídu. Nikdy nevieš.

Be brave, be sincere.

Hlavne k sebe.

Na tie rany, ktoré prídu, do konca života nezabudneš, ale dajú ti toľko, čo žiadne objatie nedokáže.

Odhalia ťa pred sebou samým.

A posilnia ťa.