Wednesday, November 05, 2008

Alexandria

Na mesto sa zniesla tma, v diaľke žiaria tisíce svetiel a do duše padá pokoj.

Robili sme veci, ktoré sme nerobili s nikým predtým. Hovorili o veciach, ktoré sme s nikým predtým neprebrali. Hodiny a hodiny, kým sa obloha nesfarbila do svetlomodra a pľúca už nezniesli ďalšiu dávku nikotínu. Hrala hudba a vo vzduchu sa zhmotňovali kryštáliky soli. Slnko svietilo a voda bola chladivá, piesok šteklil do nôh a vietor zmiešaný so slanou morskou vodou sa vtieral do vlasov.
V kúte stoja navŕšené knihy a hudba a filmy a dym stúpa k pootvorenému oknu a ďalej do tmy. Možnosti sa otvárajú a vnútro sa im nebráni. Priatelia odišli a nechali nás samých. Si blízko mňa a po dlhej dobe to necítim len cez pokožku a prsty, ktoré zvierajú moju dlaň. Je mi dobre, je mi kľudne, je mi naplneno. Ak pre nič iné, žijem pre tie krátke chvíľky, kedy je všetko správne, kedy nič nie je tak, ako byť nemá.
Nespím.
Vnímam.
Žijem.
Cítim.
Chcem.

Saturday, August 16, 2008

Hlboko


„Poď ku mne.“
Natiahla k nemu ruku a on sa postavil z kresla a nemotorne sa dopotácal k nej. Alkohol sa mu z hlavy prelial do nôh a spravil z nich dva neovládateľné kusy tela. Jej tvár mu zmizla zo zorného poľa a trvalo mu niekoľko sekúnd, kým si uvedomil, prečo sa to stalo. Sklonil hlavu a zbadal jej zátylok, cítil tlmené šklbanie v rozkroku a potom akési teplé, vlhké... niečo. Zdalo sa mu, že stráca cit úplne všade, obostierala ho nepreniknuteľná hmla.
Zomrel kvôli tebe človek.
Výsmešný hlas v jeho vnútri, ktorý na chvíľu zmizol na dne fľaše, sa znova ozval a prinútil ho tuho zatvoriť oči. Potriasol hlavou, znova sa pozrel ku svojim nohám a chytil tmavý dlhovlasý zátylok do oboch rúk. Mechanické pohyby, jemné šteklenie, konečne matné vzrušenie a hromadiaca sa túžba.
Zomrel kvôli tebe človek.
Snažil sa nepočúvať, no nešlo to.
Zúfalstvo, bezmocnosť, panika.


Dá sa znásilniť prostitútku?
Videl vystrašený pohľad v jej očiach, keď ju vytiahol z kolien na nohy a šmaril ju do postele. Asi vydala nejaký zvuk, nebol si istý. Asi protestovala. Nemienil počúvať. Chytil ju za členky a otočil ju k sebe chrbtom. Asi vykríkla. Bolo mu zle od žalúdka, zatočila sa mu hlava a v ušiach pulzovali návaly krvi. Pritisol jej hlavu do vankúša a začal s ňou súložiť. Ďalšie mechanické pohyby, horúci vzduch v pľúcach a rýchly orgazmus.
Utiekla. Ani si nenechala zaplatiť.

Zomrel kvôli tebe človek.
Rozplakal sa ako ešte nikdy v živote.


Kedy sa z neho stalo to, čím je teraz? Kedy sa stihol tak otupiť? Mal dvadsaťpäť a ešte stále sa nenaučil dávať. Nenaučil sa nič vytvoriť. Len ničil. Hlavne seba a následne aj všetkých naokolo. Vždy to začínalo normálne, ale nikdy netrvalo dlho. Nevedel, ako na to. Nedokázal vydržať.


Hľadel na vodné prúdy, ktoré v hĺbke niekoľkých desiatok metrov pod ním uplývali smerom na juh a roztrasenými rukami vytiahol z vačkov tenkej vetrovky krabičku cigariet a zapaľovač. Skrehnutými prstami otvoril krabičku, bruško jeho prsta niekoľkokrát neúspešne skĺzlo po hladkom papierovom povrchu filtra. Dvihol ruku k ústam a tentoraz už navlhčenými prstami vyprostil jednu z cigariet a vložil si ju medzi pery. Plamienok zapaľovača sa zatrepotal v nárazoch vetra a vohnal dávku dymu cez vyschnuté ústa do pľúc.
Tak. Hotovo, pomyslel si a zahľadel sa na sivú oblohu. Vietor mu šľahal do tváre a vohnal slzy do očí. Zima lomcovala jeho telom, no jeho myseľ bola ďaleko, ďaleko od tohto pochmúrneho podvečera. Ani nevedel prečo, ale z pamäti sa mu vynorila spomienka na prvé dievča, s ktorým sa vyspal. Presne ten okamih, keď sa po prvý raz dostal hlboko, hlboko... Omámený a od toho momentu závislý od ženského tela. Od sily situácie. Od umenia hrať hry – čoraz sofistikovanejšie a bolestnejšie. A na druhej strane čím ďalej tým menej zraňujúce.
Ako pre koho.
S tou poslednou sa mu podarilo to, čo nikdy predtým.
Zabila sa. Kvôli nemu.
Nevedel, čo s tým; nevedel, čo so sebou. Ešte nikdy sa neocitol v natoľko bezvýchodiskovej situácii, zaseknutý pred neprekonateľnou prekážkou, pred niečím, čo sa nedá obísť, čo sa nedá oklamať, od čoho sa nedá utiecť...
Zmietal sa medzi zúfalstvom a zúrivosťou.


Stál na moste a pozoroval, ako sa svetlá mesta zažínajú. Biele, žlté, oranžové, červené. Billboardy a obrovské svetelné nápisy sa rozpíjali vo vrstve vody, ktorou boli potiahnuté jeho oči. Dym pálil v pľúcach, zdalo sa mu, že jeho hrudník by mal byť väčší, aby lepšie zvládal ten nápor smrteľných chemikálií, benzénu, nitrozamínu a dechtu. Myšlienky sa točili v kruhu a vždy sa končili a začínali tou prekliatou vetou: zomrel kvôli tebe človek.
Odhodil ohorok cigarety cez zábradlie do temnej vody a zaklonil hlavu. Zatvoril oči a vystavil hrdlo poryvom vetra. Boli chladné a vlhké a z ni
čoho nič sa zvláštnym spôsobom zhmotnili: bolo ich päť, stisli mu hrtan a sotili ho do betónovej steny za jeho chrbtom. Chladné a tvrdé prsty, stískali ho čím ďalej tým silnejšie a zrazu sa k nim pridala aj tenká, veľmi tenká a veľmi chladná kovová úsečka.
„Ešte ti nikto nikdy nepovedal, že sa máš starať o životné prostredie?“ zazvonil mrazivý hlas v tesnej blízkosti jeho pravého ucha. Snažil sa nadýchnuť, no zovretý hrtan neprepúšťal kyslík.
„Špaky sa do vody nehádžu,“ povedal znova hlas a miesto bodky za vetou pridal chrapľavé zachechtanie.
Zacítil, ako sa chladná ruka dotkla zadného vačku jeho nohavíc a vytiahla z neho peňaženku. Z vačku na bunde vytiahla cigarety, z druhého mobil a potom zbežne prehmatala predné vrecká nohavíc. Smiešne.
Upieral oči na oblohu a hlava sa mu krútila z nedostatku kyslíka. Smiešne. Tak sa asi cítila tá prostitútka, keď jej pritlačil tvár do vankúša. Vedel, že si to zaslúži. Odplatu za všetko, čo za svoj krátky život stihol zničiť. Už dlho na to čakal. A zaslúži si to presne takto.
S akousi zvrátenou ľahkosťou si uvedomil, že o chvíľu zomrie. A s akousi zvrátenou logikou bol za to neznámemu majiteľovi hlasu vďačný. Ležalo na ňom priveľa hriechov, bolo v ňom priveľa bolesti. A vedel, že by nikdy nebol iný. Len horší a horší. Ničivejší. Či to urobí majiteľ hlasu alebo on sám, na tom už nezáleží. Dvere sa pootvorili a on nimi vykročí do priestoru.
Hlas sa už neozval, len prsty povolili a zvuk náhlivých krokov betónovo odoznieval do diaľky.
Zábradlie bolo blízko a bolo nízke a možno to bolo kvôli závratu z nedostatku vzduchu a možno nie, ale celou váhou naň narazil a horná časť jeho tela sa prevážila dopredu.


Padal a padal a padal cez vlny studeného vzduchu a potom cez vlny ľadovej čiernej vody.
Nohy sa mu zaplietli do ostnatých reťazí zimy a tma ho ťahala dole, hlboko, hlboko, tak hlboko, ako ešte nikdy nebol...

Monday, June 16, 2008

Druhý pilier, hypotéka, choďte s tým už do péčka...

Nie, nie, nie! Nechcem od vás hypersupermegazvýhodnený úver, ani keď mi nikto lepší nedá, samotný koncept tejto zvrátenosti sa mi bridí! Že percento menej – či navyše? Že pre mladú rodinu? Že kto mi na to požičal? Že zhora ma neobmedzujú a zdola istia? Že mám rodiť len preto, že mi za to niekto zaplatí – tak tomu sa nehovorí motivácia, ale vyššia forma prostitúcie, vážení! Že sa nemám zabudnúť poistiť, úplne ale úplne že proti všetkému?

Ešte raz nie, nie, nie!

Mani-mani-mani, lalalalala... Šporíš a šetríš celý život a potom, hmhm, príde napríklad čo ja viem povodeň či zemetrasenie či vojna či zlodeji (ak budeš patriť k tým dôchodcom, ktorí si úspory pchajú do vankúšov a pod kachličky v dlážke) a tvoje peniaze jedného krásneho, voňavého, jarného dňa spravia mäkké, tiché „fuč“ a ty sa môžeš ísť tak akurát vieš čo – teda ak ti zostane aspoň zopár drobných na nákup spoľahlivého povrazu... Alebo príde ropná kríza, americká invázia, krach na burze, inflácia (to v prípade, že ostaneš moderným človekom a uložíš svoje peniaze v bankových a iných finančných subjektoch) a zo svojich celoživotných úspor si nekúpiš možno ani rohlík s maslom.

Samozrejme, toto všetko za predpokladu, že sa vôbec dožiješ dôchodkového veku, pretože ak bude súčasný trend pokračovať, budeš musieť robiť tak do šesťdesiatich piatich rokov (ak si žena) alebo sedemdesiatky (ak si muž).

Že troška dôvery v happy endings? Tak okej, veď keď už ti zaplatili za odrodenie a výchovu jedinca-občana (áno, hovoríme o tvojom potomkovi, možno aj viacerých...), tak sa ti to možno na staré kolená aj oplatí. Tvoje deti budú síce mať so svojím životom starostí dosť (splácať budú všetko od nočného stolíka a matrace cez koberec a kuchynskú linku až po plazmu a auto – o hypotéke samozrejme nehovoríme, ça va sans dire), ale určite sa aspoň raz pre teba obetujú a dosplácajú tvoje splátky a hypotéky a úroky a pičoviny, lebo v päťdesiatke sa ti samozrejme prepracuje, prestresuje, preinfarktuje, prerakovinuje, jednoducho ti zosne tvoj životný/á partner/ka a aj napriek tomu, že popri svojej 10-hodinovej pracovnej dobe začneš doma na objednávku háčkovať a privyrobíš si nejakú tú korunu vo fair trade (šak slovenský folklór, ne? to bude fičat, ne?), predsa len ešte budeš mať pred sebou nejakých desať rokov splácania – také dva zo šiestich miliónov, ktoré teraz zaplatíš za škaredý, ale že škaredý byt 2+1 v úplnej puni jarabej na okraji Blávy...

Tak sa na to poď vykašľať, kým ešte nie je neskoro a pridaj sa k nám! Vstúp do Klubu vydedencov systému! Žiadne členské príspevky a tým pádom ani žiadne percentá, navýšenia či podobné nechutné slová. Len zopár jednoduchých pravidiel:

1. Budeš pracovať a zarábať tak, aby si žil/a pohodlný život a mal/a z neho aj niečo iné ako tandem práca + spánok.

2. Záväzne sa zaviažeš, že sa nikdy nedáš zlákať na stavebné sporenie, výhodné úvery ani hypotéku (preboha, zaplatiť fiktívne štyri milióny za niečo, čo má hodnotu jedného a pol a navyše si povedať vo veku dvadsaťpäť rokov, že s jednou osobou stráviš nasledujúcich tridsať rokov, aby ste to mohli všetko splatiť...)

3. Neprídeš o svoj rozum a priority, a nedáš sa oblbnúť ani vtedy, keď všetci tvoji kamaráti a známi budú súčasťou nášho mladého prosperujúceho systému.

4. Nebudeš si hovoriť, že po tridsiatke sa život v podstate končí.

5. Nebudeš nikdy spochybňovať existenciu a efektivitu „oslíkov otras sa“.

6. S bankou budeš do styku prichádzať čo najmenej, najlepšie len cez bankomat, keď budeš potrebovať vybrať svoje poctivo zarobené peniaze. Ak budeš predsa len nútený/á zájsť do tejto inštitúcie, pri vstupe do pobočky sa trikrát otočíš okolo vlastnej osi a hodíš cez plece štipku soli, aby si od seba odohnal zlých duchov. V banke od vystátia radu nestráviš v rozhovore s jej zamestnancom / zamestnankyňou viac ako dve minúty. Zamestnancom banky sa nikdy nebudeš pozerať priamo do očí (prevencia proti uhranutiu) a budeš sa strániť každej ponuky spojenej s prívlastkom „výhodná“.

7. Budeš sa vyhýbať nasledovným slovám: fond, investícia, úrok, percento, pôžička, splátka, prepracovanosť, zaručený.

8. Slová, ktoré budeš mať nadovšetko rád / rada: relatívny, alternatíva, vychutnať si.

9. Nebudeš sa báť systému a nebudeš poznať koncept stresu.

10. Kedykoľvek stretneš na ulici Vieru Tomanovú, si povinný/á jej opľuť obe dioptrické sklíčka.


Live and prosper!


Monday, March 10, 2008

Be brave, be sincere

Deň tak trocha zamračený.
Tak trocha temný.
Chladný.

Noci bez spánku.
Denná únava.
Nervozita.

A napriek tomu...
Napriek tomu všetkému sa mi zdá, že žiadny iný stav by nemohol byť lepší.

Bolo to s nami ako s knihou, v ktorej obraciaš jednu prázdnu stránku za druhou.
Prázdna kniha, tak mätúca svojimi občasnými vetami, torzami slov, nedokončenými riadkami. Písmenami, ktoré sa každý deň preskupovali a zanechávali ťa v ešte väčšom zmätku.

Ticho, ktoré ubíjalo horšie ako tisíce výkrikov.
Prázdnota, ktorá zraňovala viac ako milióny úderov.

Všetko je lepšie než mlčanie.

Čokoľvek je lepšie než neistota. Aj keď vieš, že istota bude možno bolieť, ale aspoň to nebudeš ty sám, kto sa bude dusiť a zraňovať. Vystavíš svoje telo nebezpečiu, svoju tvár úderom, ktoré možno prídu a možno neprídu. Nikdy nevieš.

Be brave, be sincere.

Hlavne k sebe.

Na tie rany, ktoré prídu, do konca života nezabudneš, ale dajú ti toľko, čo žiadne objatie nedokáže.

Odhalia ťa pred sebou samým.

A posilnia ťa.

Friday, October 19, 2007

Opäť raz v egyptskej realite

A tentoraz od začiatku tej najreálnejšej. Áno, hovorím o zázračnom putovaní z Hurghady do Káhiry, zlatom klinci do rakvy asi osemnásťhodinového cestovania, ceste autobusom v prepočte za asi 150 korún...

Bolo krásne púštno-morské ráno, 5:30 aby sme boli presní. Moje kufre dorazili bez ujmy po páse priamo k mojím nohám, vytrepala som ich pred letiskovú halu a zapálila si cigaretu. Ani nie po minúte už pri mne stál taxikár a naložili sme veci do kufra jeho starého... auta (značku po mne fakt nechcite). Začala som priateľským ťahom a ponúkla mu cigaretu. Oplatilo sa, lebo si za okružnú cestu po štyroch autobusových staniciach zapýtal celkom pohodovú cenu.

Odviezli sme sa na prvú stanicu a ja som naivne dúfala, že autobus pôjde každú chvíľu. Hopala, prvý mal ísť 10:30. Na druhej stanici mi povedali 12:30. Na tretej stanici pre istotu nikto nebol. Na štvrtej – mierne zlepšenie – mal ísť o siedmej. To by ma malo tešiť, hm. Keby som nemala oči a nepoznala egyptský systém. Prvá varovná známka prišla, keď mi povedali, že lístok si kúpim na palube. Druhá, keď hodiny na mojom mobile (ktorému samozrejme nefungoval roaming) ukazovali 7:15 a autobus nikde. Policajt, ktorý mi zaplatil čaj a kávu, mi s typickým egyptským pokrčením plecami povedal, že keď nie o siedmej, tak určite pôjde o pol ôsmej, najneskôr o trištvrte. Aspoň v tomto sa nemýlil.

O niekoľko desiatok minút autobus s motorom o zvuku veľmi silného pretekárskeho auta a s paradoxnou rýchlosťou dosahujúcou asi desať kilometrov za hodinu, výrazným náklonom na ľavú stranu a krytom motora otvoreným zastal v jednej z početných jám dotvárajúcich naturálny kolorit autobusovej stanice. Policajt mi pomohol s kuframi a so záhadným úsmevom mi veľmi srdečne zaželal šťastnú cestu. Potom, ako som vystúpila po troch vratkých schodíkoch dovnútra divnostroja, som pochopila, aké dôležité je toto želanie a že by sme si ho mali všetci želať kolektívne, niektorí v rukách s koránmi a jediná Európanka (čiže ja) s bibliou (kebyže nejakú nosím so sebou... a buďme úprimní, ak si mám vybrať medzi štanglou salámy a bibliou, miesto v kufri rozhodne pripadne saláme...).

Okrem toho, že vnútro autobusu bolo príšerne špinavé, okienka zaprasené, klimatizácia možno v živote nefunkčná a z celkového počtu sedadiel xy bolo použiteľných len prvých x, ma najviac fascinovala najmä nadreálna dekorácia v podobe dvoch tehál nepravidelného tvaru, ktoré ležali voľne pohodené v strede uličky... Keby som nebola taká unavená, tak sa asi spýtam na ich funkciu. A keby som bola menej zúfalá a odhodlaná dostať sa do Káhiry, tak sa na mieste otočím a idem si na pár hodín posedieť niekam a počkám na tie ďalšie autobusy. Avšak vzhľadom na vyššie zmienené okolnosti a moju záľubu v dobrodružstvách rôzneho druhu som sa usadila na predposledné sedadlo, otvorila okienko a čakala, čo bude.

Jedným z nadštandardných privilégií tohto druhu egyptskej dopravy je, že sa vnútri môže fajčiť. V kombinácii s pekelným teplom a permanentným zápachom benzínu vnútri autobusu to bola vec nadmieru osviežujúca. Keď už sa to nedalo vydržať, stiahla som si cez hlavu pulóver a o tri sekundy na to som si z duše priala, aby tlstý chlapík, ktorý sedel cez uličku, prestal robiť divné pohyby rukou v rozkroku (ou maj goš, urobil sa vážne v rekordnom čase...).

Ďalšie z rozsiahlej zbierky mojich želaní počas cesty boli: aby môj močový mechúr vydržal do prestávky v ceste; aby ten hajzel na odpočívadle nikdy neexistoval (mňami, turecký sed, švábiky, to všetko úžasne aromatizované a bez osvetlenia, odporúčam); aby sa prehriaty autobus nezastavil v strede púštnej cesty (želanie nevyšlo); aby ten drevený papek, ktorý šofér vybral z batožinového priestoru, bol nejaká kúzelná pomôcka na všeobecné opravy rôzneho druhu (napodiv vyšlo); aby ten chlapík, ktorý počas neplánovanej prestávky obdaril púšť produktom svojej včerajšej večere, nevykonal túto činnosť v mojom zornom poli (opäť nevyšlo); aby Núbijec o sedadlo predo mnou konečne prestal fajčiť jednu cigaretu za druhou (bohužiaľ, moja myseľ bola na sugesciu takéhoto výkonu prislabá, počerný spoluobčan mal zjavne zapnuté všetky obranné štíty a želanie nevyšlo); a aby sme už boli v Káhire (po siedmych hodinách malátneho utrpenia konečne vyšlo!).

A teraz si sedím vo svojom úžasnom byte v centre mesta a prosperujem. Vonku je príjemných dvadsaťpäť stupňov, môj žalúdok spracúva skvelé grilované jahňacie so zeleninou a ryžou, strašidelná búrka z predvčerajšej noci sa prehnala a zanechala inak prachom pokryté cesty v stave veľmi vhodnom na prechádzky, požiar susednej budovy zo včerajšej noci nepreskočil do nášho domu, mierny vietor posledných dní rozfúkal smog preč z celého mesta, moji obľúbení čašníci ma spoznávajú a dobre sa o mňa starajú, čož je všetko celkom pozitívne, všakáno?

Ešte sa tak vedieť odosobniť od hommes fatales a bolo by to všetko najsamsupercoolovejšie...

Sunday, September 30, 2007

Zrada

Bez akýchkoľvek prísľubov, bez dohody, možno troška bez citu, teda aspoň z jednej strany.

Päť minút pohybov a následné uvoľnenie, s mozgom prázdnym, ešte neschopným racionálne a s nadhľadom zhodnotiť, čo sa vlastne stalo. So svedomím doposiaľ neprebudeným.

Prvá postkoitálna cigareta v mojom živote. Prvý one-night stand. Troška strachu, ako sa dostať z tejto hotelovej izby bez toho, aby ma videli.

Dolieha na mňa ticho jesenného poobedia, so slnkom veselo žiariacim do mojej izby. Ruky odmietajú poslúchať, oči sú neschopné sa rozplakať, hlava nefunguje. Pocit absolútnej triezvosti kombinovaný s nepreniknuteľnou hmlou. Samota.

Si v tom celkom sám.

Zakliesnený v zvláštnom trojuholníku s dvoma osobami, z ktorých jedna ťa dusí láskou a pre druhú si jedna z epizód. Troška zvrátená myšlienka, že to bolo potrebné, že bez toho by celá záležitosť ostala nedokončená. Čakáš na tú bodku, ktorá mala prísť za vetou, a stále sa nedostavila. Veta ostáva nedopovedaná a ty len čakáš a čakáš a nie si schopný ju dokončiť sám.

V izbe je ťaživé ticho, svet zaradil spiatočku a nekrúti sa tak ako predtým. Dva páry očí, dva páry rúk, pocit viny, ktorý sa pomaly ale isto vykráda z podvedomia. Z priamočiarosti už je len nejasná spomienka. Nikdy už nič nebude jednoduché, ako to bolo predtým.

Trocha smútku. Veľa zmätenosti. A ešte viac nenávisti ku všetkému naokolo, hlavne k odrazu v zrkadle...

Monday, September 17, 2007

miss u like hell wish ur here to take u out never told u that but i wish to kiss u sorry that i said that... yeah, he got married

Tiché hučanie v ušiach.

Pulz, ktorý necítiš, ale počuješ.

Na chvíľu sa ti zastaví srdce a ty premýšľaš, či si z teba zrazu všetci robia srandu, či je to nejaký surrealistický vtip, v ktorom sa rozhodli zohrať vedľajšiu úlohu. S tvárami vážnymi, oznámia ti niečo, na čo za chvíľu aj tak všetci zabudnú a neuvedomujú si, čo to s tebou práve spravilo.

Ľudia. Miešajú sa ako kamene na dne rieky, city z nich vyšumia ako bublinky z minerálky, od istého okamihu len všetci krčia plecami, plačú iba jeden večer a na ďalší deň už je všetko za nimi. Ľudia. Hrajú hry, zraňujú. Zraňujú iných z pomsty za to, ako ich kedysi ranili tí, ktorí pre nich ešte dokázali niečo znamenať. Teraz už na takých nenatrafia. Lebo ich nehľadajú. Zmierili sa so svojou úlohou v tejto veľkej a čím ďalej tým menej vážnej hre. Zmierili sa s hlúpymi pravidlami, pretože ísť proti nim dá príliš veľa námahy.

Menia sa na karikatúry, na satiru svojej duše. Strácajú sami seba. Strácajú svoju tvár. Svoje svedomie. A smejú sa z tých, v ktorých spoznávajú svoje mladšie ja, to, ktoré bolo kedysi nevinné a bralo seba aj iných vážne.

Ľudia. Mstíte sa za svoje rany a zakrývate bolesť úškľabkom, ktorý hovorí: „Veď aj ty budeš raz taký, ako ja.“

Nechcem.

Nechcem sa učiť chodiť vo vašich dospelých hrách, v hrách, v ktorých sa city nevyplácajú, v ktorých sa nevypláca úprimnosť.

Ak to raz vo mne objavíš, povedz mi to hneď, zastav ma, kým nebude neskoro...