Thursday, January 21, 2010

Nikdy, nikdy sám



Hviezdy svietili akosi pomaly.
Od mora prenikal na pobrežie ostrý vietor a víril prach a piesok.
Noc bola tichá, prerušovaná len nárazmi vĺn o skaly.
More.
Všade tak iné. Niekde a niekedy tmavé a zúrivé, inde a inokedy pokojné a upokojujúce.

Cigarety horia vo vetre oveľa rýchlejšie a nechutia až tak dobre. Urobil si v hlave poznámku a znechutene zahasil nedopalok v piesku.
Cítil sa prázdny a zradený.
Aj more bolo iné, odkedy odišla. Tmavé a nepríjemné.
Hviezdy vyzerali vzdialenejšie a noci boli dlhšie.
Pozeral do diaľky nad rozbúrenú hladinu a želal si, aby ju zase zbadal vedľa seba, tak ako predtým. Vedel však, že miesto vedľa neho je prázdne a také už navždy ostane.
Prichytil sa, že sa opäť raz rozpráva sám so sebou.
Väčšinou tie rozhovory prebiehali len v jeho hlave, no už niekoľkokrát si všimol, že mu z času na čas vyletia slová z úst samé od seba a nedokázal to zastaviť. Nevedel to v sebe potlačiť a keď už k tomu došlo, nedalo sa to vziať späť.
Zatiaľ sa to našťastie stávalo, len keď bol sám, ale raz už pritom bol aj niekto ďalší. Pozrel naňho čudne a keď sa spýtal, čo že to hovoril, zahral to do stratena. Povedal, že si len opakuje zoznam vecí, čo má kúpiť v ten večer predtým, ako pôjde domov. Do studenej postele.

Nechcel zošalieť.
Niekedy mal pocit, že už ho od šialenstva delí len niekoľko málo milimetrov. Nedokázal v sebe tie veci potláčať. Nevedel sa ich zbaviť. Nevedel vyjsť z toho bludného kruhu sám. Vždy na to potreboval niekoho, aby ho viedol za ruku za sebou. A potom sa vždy opakoval ten istý scenár: zostal opustený. Osoba, ktorá ho viedla, vyvliekla svoju ruku z jeho a nechala ho stáť pred dverami nového labyrintu, ešte komplikovanejšieho, ako bol ten predtým. A teraz opäť stojí na známej križovatke a rozmýšľa, kam ďalej. Doprava či doľava, mal taký dojem, že to bude aj tak jedno, lebo čokoľvek, čo nájde vpravo alebo vľavo, ho aj tak len zmätie a viac zamotá v pomyselnom bludisku a potom bude opäť sám.
S vetrom, samomluvou, cigaretami a únavou a snami, ktoré sa nikdy nesplnia.
Sny vždy ostávali len snami. Sníval s otvorenými očami. Zovrel volant v rukách a nechal sa viesť cestou. Žiadne odbočky, len jeden asfaltový pruh medzi horami a morom. Ruka na radiacej páke siahla po pamäti do prázdna. Tam, kde len prednedávnom vždy našla inú ruku, malú a krehkú. Ruku, ku ktorej patril hlas a úsmev v očiach a jemné bozky na líce a šteklenie na ušnom lalôčiku.
Pousmial sa sám pre seba. Už dlho sa neusmieval. Pichlo ho v hrudi, lebo si vzápätí uvedomil, že ten úsmev je len tieňom spomienky na skutočnosť, ktorá sa skončila a zmizla v nenávratne.
Bolestivo si uvedomoval svoju samotu a únavu, ktorá naňho doliehala po nociach, kedy sa nervózne prehadzoval na posteli z boka na bok a nevedel zaspať.
Cítil sa prázdne a nenaplneno. Po krátkom období, kedy opäť raz podľahol ilúzii, že našiel to, čo hľadal, znova dostal studenú sprchu reality. Poľavil vo svojej obozretnosti a otvoril sa niečomu, o čom vedel, že ho to môže raniť až na dno duše. Vzal na seba to riziko a vlastne toho ani neľutoval. Aspoň na chvíľu cítil, že opäť žije, že má prečo ráno vstať z postele. Na chvíľu bol svet znova farebný a voňavý a presvetlený.

Zastavil auto na okraji cesty a stiahol okienko. Zadíval sa na oblohu.
Tma a zima a pomaly žiariace hviezdy.
Nebola to ničia chyba. Proste sa to tak stalo. Bolo a nie je a nebude. Mohlo to trvať dlhšie. No na druhej strane sa to nemuselo stať vôbec, život by ostal vo svojom tradičnom odtieni tradičnej sivej. Teraz je nepreniknuteľne čierny, ale aspoň vtedy na chvíľočku vysvitlo slnko a preniklo do duše.
A spálilo ju.
Ostrá bolesť v čerstvej rane sa pomaličky zahojí a zmení sa na tupú agóniu, ktorá sa postupne začne zjemňovať a vytrácať, až svet znova zovšednie a zošedne a spomienky začnú blednúť a vzďaľovať sa, až z nich ostanú malé bodky v diaľke, nemé a zahalené hustnúcou hmlou. Snažil sa o tom presvedčiť samého seba a akosi sa mu to nedarilo...

„Keby som zomrel, bolo by ti to ľúto, alebo by si sa tešila?“
Malá ruka mu zakryla ústa. Rozosmial sa jej do dlane a potom si ju pritúlil v náruči. Bolo mu vtedy troška smiešno. Svojho času to bolo len vyrývanie. Bola to otázka, ktorá bola vtedy veľmi vzdialená realite. A otočila sa proti nemu.
Bol to on, kto ostal sám. A dlaň, do ktorej sa vtedy smial, ostala studená a obklopená večnou tmou a niekoľkými metrami tmavej hliny.
Osud. Hrá s ľuďmi kruté hry. Odsekáva im postupne väčšie a väčšie kusy srdca, ubíja dušu a kradne silu. Sedí obďaleč a hľadí na svoje obete, skúmavo si ich obzerá, ako keď dieťa odtrhne muche krídla a pozoruje, ako sa torzo potáca a nevie, čo so sebou.
Beznádejne stratený a beznádejne sám.
Stratil krídla. Tentoraz už definitívne.

Pomaly žiariace hviezdy sa rozpíjali pod vrstvou slanej vody, ktorá mu zaliala oči. Cesta sa stratila v tme a jeho vnútro sa zmietalo vo vlnách otupujúcej bolesti. Roztriasol sa. Stratil vládu sám nad sebou a konečne sa rozplakal. Nekontrolovateľne a zúfalo.
Len prežiť, prežiť tú bolesť, dopotácať sa niekam, kde sa bude môcť schúliť do klbka a na chvíľku zaspať. A zobudiť sa aspoň s troškou energie, aby sa doplazil k ďalšiemu ránu a ďalšiemu a v jedno ráno sa zobudiť bez sĺz a v tradičnej sivej.
Chce to len čas. Čas a veľa námahy.

Po nekonečne dlhej dobe si utrel oči do rukáva košele a roztrasene si zapálil ďalšiu cigaretu. Vnútro mu horelo, v spánkoch mu prudko búšila krv, bolela ho hlava a nedalo sa mu dýchať...
Až zrazu...
Strhol sa.
Temena jeho hlavy sa dotkla drobná ruka a pohladila ho po vlasoch.
Vycítil vedľa seba prítomnosť človeka a do nosa mu udrela známa vôňa.
Upokojil sa a pomaly otočil hlavu.

Zbadal ju vedľa seba, presne takú, ako si ju pamätal. Usmiala sa naňho a pozrela mu priamo do očí, tak ako to vždy robievala, tak, ako to vedela len ona: tak hlboko, že tým pohľadom prenikla na samé dno jeho duše a tam si prečítala, čo ho trápi a ako mu od toho pomôcť utiecť. Opätoval ten hlboký pohľad a nechal ju čítať. Postupne sa upokojoval, akoby klesal do mäkkej teplej postele v tichej, slnkom zaliatej izbe. Pohladila ho po líci a potom spustila svoju ruku k tej jeho.
Bol neskutočne rád, že sa mu vrátila. Zacítil jej malé prsty vo svojej dlani a začul jej hlas. Pozrel jej do očí a všetko, všetko jej porozprával. Hodiny sedel a rozprával a bol si istý, že ho už nikdy, nikdy neopustí. Bude s ním vždy a všade a budú sa rozprávať. Nahlas a o všetkom.
Bol rád. Usmial sa. Potom sa rozosmial a vedel, že už je všetko v najlepšom poriadku.

Hviezdy boli akési jasnejšie a veselo žmurkali.
Svet sa prekvapivo rozjasnil a kontúry vyostrili.
O chvíľu začne svitať.
Všetko v jeho vnútri povolilo, obliala ho vlna absolútneho uvoľnenia a on bol nekonečne pokojný a šťastný, že našiel riešenie a že už nikdy nebude sám.
Nikdy, nikdy sám.

No comments: