Hlboko

„Poď ku mne.“

Natiahla k nemu ruku a on sa postavil z kresla a nemotorne sa dopotácal k nej. Alkohol sa mu z hlavy prelial do nôh a spravil z nich dva neovládateľné kusy tela. Jej tvár mu zmizla zo zorného poľa a trvalo mu niekoľko sekúnd, kým si uvedomil, prečo sa to stalo. Sklonil hlavu a zbadal jej zátylok, cítil tlmené šklbanie v rozkroku a potom akési teplé, vlhké... niečo. Zdalo sa mu, že stráca cit úplne všade, obostierala ho nepreniknuteľná hmla.

Zomrel kvôli tebe človek.

Výsmešný hlas v jeho vnútri, ktorý na chvíľu zmizol na dne fľaše, sa znova ozval a prinútil ho tuho zatvoriť oči. Potriasol hlavou, znova sa pozrel ku svojim nohám a chytil tmavý dlhovlasý zátylok do oboch rúk. Mechanické pohyby, jemné šteklenie, konečne matné vzrušenie a hromadiaca sa túžba.

Zomrel kvôli tebe človek.

Snažil sa nepočúvať, no nešlo to.

Zúfalstvo, bezmocnosť, panika.

Dá sa znásilniť prostitútku?
Videl vystrašený pohľad v jej očiach, keď ju vytiahol z kolien na nohy a šmaril ju do postele. Asi vydala nejaký zvuk, nebol si istý. Asi protestovala. Nemienil počúvať. Chytil ju za členky a otočil ju k sebe chrbtom. Asi vykríkla. Bolo mu zle od žalúdka, zatočila sa mu hlava a v ušiach pulzovali návaly krvi. Pritisol jej hlavu do vankúša a začal s ňou súložiť. Ďalšie mechanické pohyby, horúci vzduch v pľúcach a rýchly orgazmus.
Utiekla. Ani si nenechala zaplatiť.
Zomrel kvôli tebe človek.
Rozplakal sa ako ešte nikdy v živote.

Kedy sa z neho stalo to, čím je teraz? Kedy sa stihol tak otupiť? Mal dvadsaťpäť a ešte stále sa nenaučil dávať. Nenaučil sa nič vytvoriť. Len ničil. Hlavne seba a následne aj všetkých naokolo. Vždy to začínalo normálne, ale nikdy netrvalo dlho. Nevedel, ako na to. Nedokázal vydržať.

Hľadel na vodné prúdy, ktoré v hĺbke niekoľkých desiatok metrov pod ním uplývali smerom na juh a roztrasenými rukami vytiahol z vačkov tenkej vetrovky krabičku cigariet a zapaľovač. Skrehnutými prstami otvoril krabičku, bruško jeho prsta niekoľkokrát neúspešne skĺzlo po hladkom papierovom povrchu filtra. Dvihol ruku k ústam a tentoraz už navlhčenými prstami vyprostil jednu z cigariet a vložil si ju medzi pery. Plamienok zapaľovača sa zatrepotal v nárazoch vetra a vohnal dávku dymu cez vyschnuté ústa do pľúc.
Tak. Hotovo, pomyslel si a zahľadel sa na sivú oblohu. Vietor mu šľahal do tváre a vohnal slzy do očí. Zima lomcovala jeho telom, no jeho myseľ bola ďaleko, ďaleko od tohto pochmúrneho podvečera. Ani nevedel prečo, ale z pamäti sa mu vynorila spomienka na prvé dievča, s ktorým sa vyspal. Presne ten okamih, keď sa po prvý raz dostal hlboko, hlboko... Omámený a od toho momentu závislý od ženského tela. Od sily situácie. Od umenia hrať hry – čoraz sofistikovanejšie a bolestnejšie. A na druhej strane čím ďalej tým menej zraňujúce.
Ako pre koho.
S tou poslednou sa mu podarilo to, čo nikdy predtým.
Zabila sa. Kvôli nemu.
Nevedel, čo s tým; nevedel, čo so sebou. Ešte nikdy sa neocitol v natoľko bezvýchodiskovej situácii, zaseknutý pred neprekonateľnou prekážkou, pred niečím, čo sa nedá obísť, čo sa nedá oklamať, od čoho sa nedá utiecť...
Zmietal sa medzi zúfalstvom a zúrivosťou.

Stál na moste a pozoroval, ako sa svetlá mesta zažínajú. Biele, žlté, oranžové, červené. Billboardy a obrovské svetelné nápisy sa rozpíjali vo vrstve vody, ktorou boli potiahnuté jeho oči. Dym pálil v pľúcach, zdalo sa mu, že jeho hrudník by mal byť väčší, aby lepšie zvládal ten nápor smrteľných chemikálií, benzénu, nitrozamínu a dechtu. Myšlienky sa točili v kruhu a vždy sa končili a začínali tou prekliatou vetou: zomrel kvôli tebe človek.
Odhodil ohorok cigarety cez zábradlie do temnej vody a zaklonil hlavu. Zatvoril oči a vystavil hrdlo poryvom vetra. Boli chladné a vlhké a z ničoho nič sa zvláštnym spôsobom zhmotnili: bolo ich päť, stisli mu hrtan a sotili ho do betónovej steny za jeho chrbtom. Chladné a tvrdé prsty, stískali ho čím ďalej tým silnejšie a zrazu sa k nim pridala aj tenká, veľmi tenká a veľmi chladná kovová úsečka.
„Ešte ti nikto nikdy nepovedal, že sa máš starať o životné prostredie?“ zazvonil mrazivý hlas v tesnej blízkosti jeho pravého ucha. Snažil sa nadýchnuť, no zovretý hrtan neprepúšťal kyslík.
„Špaky sa do vody nehádžu,“ povedal znova hlas a miesto bodky za vetou pridal chrapľavé zachechtanie.
Zacítil, ako sa chladná ruka dotkla zadného vačku jeho nohavíc a vytiahla z neho peňaženku. Z vačku na bunde vytiahla cigarety, z druhého mobil a potom zbežne prehmatala predné vrecká nohavíc. Smiešne.
Upieral oči na oblohu a hlava sa mu krútila z nedostatku kyslíka. Smiešne. Tak sa asi cítila tá prostitútka, keď jej pritlačil tvár do vankúša. Vedel, že si to zaslúži. Odplatu za všetko, čo za svoj krátky život stihol zničiť. Už dlho na to čakal. A zaslúži si to presne takto.
S akousi zvrátenou ľahkosťou si uvedomil, že o chvíľu zomrie. A s akousi zvrátenou logikou bol za to neznámemu majiteľovi hlasu vďačný. Ležalo na ňom priveľa hriechov, bolo v ňom priveľa bolesti. A vedel, že by nikdy nebol iný. Len horší a horší. Ničivejší. Či to urobí majiteľ hlasu alebo on sám, na tom už nezáleží. Dvere sa pootvorili a on nimi vykročí do priestoru.
Hlas sa už neozval, len prsty povolili a zvuk náhlivých krokov betónovo odoznieval do diaľky.
Zábradlie bolo blízko a bolo nízke a možno to bolo kvôli závratu z nedostatku vzduchu a možno nie, ale celou váhou naň narazil a horná časť jeho tela sa prevážila dopredu.

Padal a padal a padal cez vlny studeného vzduchu a potom cez vlny ľadovej čiernej vody.
Nohy sa mu zaplietli do ostnatých reťazí zimy a tma ho ťahala dole, hlboko, hlboko, tak hlboko, ako ešte nikdy nebol...