Ženský kolektív

Hľadím do prevádzkovej príručky a oboznamujem sa s prvou pomocou v prípade angíny pectoris. Popritom sa pokúšam nemyslieť na zajtrajšok - aj keď tieto dve možnosti sa prakticky vylučujú, keďže tú angínu možno zajtra budem musieť aspoň troška sofistikovane použiť vo svojej odpovedi... na otázky.

Veľa veľa otázok.

Ma čaká.

Zajtra.

Inak...

Aby som sa dostala k jadru veci...

Nemám rada jednopohlavné pracovné kolektívy. Teda hlavne tie ženské. S nádychom svojho bohemizemského hendikepu si trúfnem použiť slovo „slepičáreň“ – a dávam do pozornosti hlavne centrálnu (ach tie internacionalizmy... tak teda ústrednú!!!) časť tohto výrazu.

Kváka to a neznáša sa to a ohovára to a do týždňa od nástupu sa o sebe dozviete historky, aké by si ani jasper nevymyslel...

Mojím problémom je, že neviem správne zareagovať na poznámky o kozmetičkách, kaderníčkach, životnej depresii každodennej existencie, dlhodobej frustrácii z toho, že po á: nemám chlapa; po bé: mám chlapa, ale myslím si, že to neni ono; po cé: mám chlapa, ale on si myslí, že to neni ono; ďalej mám zábrany titulovať kohokoľvek, koho nepoznám aspoň 3 roky, výrazmi ako „moja“, „cica“, „zlatinko“ a podobne; a nakoniec ešte môžem spomenúť aj to, že prejavy ženskej agresivity a súťaživosti po záblesku osoby mužského pohlavia kdesi na konci chodby mi naháňajú hrôzu a nútia ma k chmúrnym úvahám o smerovaní tohto sveta... a význame slova „socka“.

(pre ilustráciu sa pokúsim uviesť názorný príklad kratšieho monológu, na ktorý neviem zareagovať)

„Achoj moja, jak sa mi dnes máš?“

(„celkom fajn,“ chce sa mi odpovedať, ale bohužiaľ to nestíham, lebo táto úvodná otázka bola - ako inak - rétorická)

„Nejako vyzeráš zmorene, ťažký víkend, čo?“

(tentoraz sa k svojmu prvému slovu už dostanem a podarí sa mi povedať dokonca aj druhé!) „Ani nie.“

„Jaaaj, viem o čom hovoríš. Som bola v piatok na kozmetike a potom aj u kaderníčky“

(v tejto chvíli zaregistrujem veľavravnú odmlku a omrknem nový účes... teda mal by tam byť, ale už nie je, no aj tak poviem „hej, všimla som si, dobré to máš..“)

„Lebo šak som ti rozprávala, boli sme potom v sobotu kamoške na svadbe, bývalá spolužiačka, akože DO NEJ by som to v živote nepovedala! A ešte predtým som bola pozreť do polusu, že kúpim si nejaké šaty, no ale hrozné volačo, nič som nezohnala. A tá svadba, akože celkom pekné to mali, ale... vieš, tak som potom rozmýšlala, že ja a frajer, vieš, že už sme spolu tri roky a furt nič. On mi nekedy pripadá, že to bere tak strašne dočasne, chápeš?“

(prikývnem a zatvárim sa chápavo – prikyvovanie sprevádzané chápavým výrazom už mi ide)

(v tej chvíli sa ona zatvári nechápavo, že neprišla z mojej strany nijaká sústrastná reakcia a pozrie sa na mňa podozrievavým pohľadom... a ja sa len ospravedlňujúco pousmejem, definitívne sa rozlúčim s myšlienkou, že sa pokúsim o nejaký terapeutický „príklad z vlastnej skúsenosti“, pretože zdravý rozum mi našepkáva, že je ešte dosť času na výmenu tajomstiev... a tým ... si to u nej definitívne poseriem...

Saved by the bell, príde iná kolegyňa a moja doterajšia spolukonverzátorka sa s úľavou obráti na ňu a ja sa nestíham diviť, ako si v konverzácii dobre rozumejú...)

Možno... možno... snáď budem raz tiež taká... jiná, lepší...