Zrada

Bez akýchkoľvek prísľubov, bez dohody, možno troška bez citu, teda aspoň z jednej strany.

Päť minút pohybov a následné uvoľnenie, s mozgom prázdnym, ešte neschopným racionálne a s nadhľadom zhodnotiť, čo sa vlastne stalo. So svedomím doposiaľ neprebudeným.

Prvá postkoitálna cigareta v mojom živote. Prvý one-night stand. Troška strachu, ako sa dostať z tejto hotelovej izby bez toho, aby ma videli.

Dolieha na mňa ticho jesenného poobedia, so slnkom veselo žiariacim do mojej izby. Ruky odmietajú poslúchať, oči sú neschopné sa rozplakať, hlava nefunguje. Pocit absolútnej triezvosti kombinovaný s nepreniknuteľnou hmlou. Samota.

Si v tom celkom sám.

Zakliesnený v zvláštnom trojuholníku s dvoma osobami, z ktorých jedna ťa dusí láskou a pre druhú si jedna z epizód. Troška zvrátená myšlienka, že to bolo potrebné, že bez toho by celá záležitosť ostala nedokončená. Čakáš na tú bodku, ktorá mala prísť za vetou, a stále sa nedostavila. Veta ostáva nedopovedaná a ty len čakáš a čakáš a nie si schopný ju dokončiť sám.

V izbe je ťaživé ticho, svet zaradil spiatočku a nekrúti sa tak ako predtým. Dva páry očí, dva páry rúk, pocit viny, ktorý sa pomaly ale isto vykráda z podvedomia. Z priamočiarosti už je len nejasná spomienka. Nikdy už nič nebude jednoduché, ako to bolo predtým.

Trocha smútku. Veľa zmätenosti. A ešte viac nenávisti ku všetkému naokolo, hlavne k odrazu v zrkadle...

miss u like hell wish ur here to take u out never told u that but i wish to kiss u sorry that i said that... yeah, he got married

Tiché hučanie v ušiach.

Pulz, ktorý necítiš, ale počuješ.

Na chvíľu sa ti zastaví srdce a ty premýšľaš, či si z teba zrazu všetci robia srandu, či je to nejaký surrealistický vtip, v ktorom sa rozhodli zohrať vedľajšiu úlohu. S tvárami vážnymi, oznámia ti niečo, na čo za chvíľu aj tak všetci zabudnú a neuvedomujú si, čo to s tebou práve spravilo.

Ľudia. Miešajú sa ako kamene na dne rieky, city z nich vyšumia ako bublinky z minerálky, od istého okamihu len všetci krčia plecami, plačú iba jeden večer a na ďalší deň už je všetko za nimi. Ľudia. Hrajú hry, zraňujú. Zraňujú iných z pomsty za to, ako ich kedysi ranili tí, ktorí pre nich ešte dokázali niečo znamenať. Teraz už na takých nenatrafia. Lebo ich nehľadajú. Zmierili sa so svojou úlohou v tejto veľkej a čím ďalej tým menej vážnej hre. Zmierili sa s hlúpymi pravidlami, pretože ísť proti nim dá príliš veľa námahy.

Menia sa na karikatúry, na satiru svojej duše. Strácajú sami seba. Strácajú svoju tvár. Svoje svedomie. A smejú sa z tých, v ktorých spoznávajú svoje mladšie ja, to, ktoré bolo kedysi nevinné a bralo seba aj iných vážne.

Ľudia. Mstíte sa za svoje rany a zakrývate bolesť úškľabkom, ktorý hovorí: „Veď aj ty budeš raz taký, ako ja.“

Nechcem.

Nechcem sa učiť chodiť vo vašich dospelých hrách, v hrách, v ktorých sa city nevyplácajú, v ktorých sa nevypláca úprimnosť.

Ak to raz vo mne objavíš, povedz mi to hneď, zastav ma, kým nebude neskoro...