Čisté káhirské ráno

Vyliahol sa ďalší farebný deň, mesto je ešte tiché, dokonca je počuť štebot vtákov.

Obrysy Muqattamu, jediného kopca v okolí metropoly, najprv plné blikajúcich bodov – pouličných lámp a okien domov – sa postupne vynárajú zo sivohnedého oparu, hviezdy blednú a horizont žltne a žiari.

Už som tu dlho, ale toto je druhýkrát, čo niečo také zažívam. A dnes mi dochádza, prečo starovekí Egypťania (okrem iných vecí) uctievali práve slnko. Dni tu nie sú dlhé, v lete ani v zime, ale slnko je všemocné. Mám za sebou prebdenú a prechodenú noc, a možno dnes už ani nezaspím. Už mi ostáva len týždeň... a tak žmúrim do zase raz zrodeného kotúča, čo sa vynára spoza vzdialených budov.

Ani neviem prečo, ale po polnoci ma prepadol taký zvláštny pocit – skúsiť sa len tak poprechádzať, len na chvíľku, len tu po centre mesta. Nakoniec z toho vzišla šesťhodinová prechádzka. Po mostoch, širokých uliciach, po tmavých štvrtiach, okolo žien a detí, čo spia len tak na chodníkoch a vo vchodoch domov, okolo desiatok policajtov, sediacich na stoličkách pri križovatkách, fajčiacich jednu cigaretu za druhou, okolo chlapíkov, čo denne stoja na mostoch, o zábradlie majú opreté udice a nejakým zázrakom lovia ryby z Nílu. Po stíchnutých ľudoprázdnych úzkych uličkách, kam by sa žiadny rozumný, tým najprecíznejším bedekrom vybavený (a úmerne zastrašený) cudzinec neodvážil.

Ale tu sa jednoducho niet čoho báť. Tu treba otvoriť oči a učiť sa lekciu po lekcii spoznávať život. Vnímať. Vedieť, že táto cudzia, nervózna, hlučná, niekedy otravná a pokrytecká kultúra je zároveň – a práve kvôli tomuto všetkému – tak veľmi ľudská a pochopiteľná. A vie, ako veci kompenzovať. Vie vyvolať radosť, byť súcitná, vie pomáhať bez očakávania odmeny, vie oceniť a byť proste a jednoducho príjemná a podmanivá...

Až od dneška viem, že ten starý pán, čo mi každý deň na našej ulici ponúka zo svojej nízkej stoličky a stolčeka vyrobeného z dvoch tehál a kusu kartónu mätu a citróny, si na noc ten kartón rozloží na chodník, prikryje sa špinavou dekou a zaspí priamo tam, pod jedným z mála stromov v našej štvrti.

Slnko padá cez okno do prachu na parketách, odráža sa od Drahomíra, začína hriať. Posledná vlna horúčavy tohto roku v Káhire. Posledné zvyšky ranného ticha sa strácajú v šume neutíchajúceho pulzu tohto mesta. Takmer nikdy neutíchajúceho.

P as penis, B as breasts

Aj nou zer iz e difrns bitvin bí end pí, bat aj nevr nou uer tu but it...

Hej hola! Ramadán karím!

Už je to tu, už to začína, už sú všade zápchy a mračná ľudí, ulice plné policajtov a mužov a žien a na rohoch debatujú zástupcovia syndikátov invalidov a žobrákov, ktorí si dohadujú stratégiu na nadchádzajúci mesiac štedrosti... a všetci všetko okukujú a zdobia a nakupujú a ... Jana si kúpila Drahomíra.

Drahomír je ramadánový robot. Sedí tu vedľa mňa – teda lepšie povedané stojí, lebo k tomu ho usilovní námezdní robotníci v ďalekej Číne predurčili, nuž za to chudák nemôže. Miesto očičiek má dve červené žiarovky, v každej ruke drží fannús (to je taký špecifický ramadánový lampášik, ale s tým sa netrápte...), jeden fannús má aj na hrudi a keď je zapnutý, tak chodí dokolečka a vydáva hrozivé zvuky, o ktorých nám Koláč (o ňom niekedy inokedy) povedal, že to je obľúbená detská pesnička, niečo ako naše Rolničky rolničky...

Čas tu všeobecne plynie pomaly (to robia tie pyramídy a reverzný chod času, ktorý spôsobujú) , ale od zajtra bude uplývať ešte pomalšie, lebo počas pôstu sa treba šetriť, neradno míňať energiu na zbytočnosti.

To si dnes povedal aj Ahmad. Načo zarábať peniaze v ramadáne, keď môžeme odrbať mňa teraz.

Ahmad je asi päťdesiatročný na prvý pohľad celkom sympatický deduško. A Ahmad je všetko. Je realitný agent, je cestovná kancelária, je obchodník s papyrusom, kobercami a sedlami na ťavy. A okrem iného sa aj kamoší s vela vela pípl from čekoslovakija a vie povedať napríklad achoj, ako sa maš, dobre?

S Ahmadom sme si predpredvčerom dohodli díl. Že ja mu donesiem pol litra slivky (asi sa potrebuje zásobiť na pôst či čo...) a on mi zaň dá čokoľvek, čo nájdem v jeho obchode (znie to troška rozprávkovo, že?)

Tak som za ním dnes šla, s úsmevom a vetou „mám pre teba darček“. Privoňal k fľaške od budišu, dal si jeden minicuc, potešil sa kvalite, ponúkol ma červenou marlborkou a máchol rukou do priestoru, že akože „môžeš si vybrať“. Steny jeho miniobchodíka žiaria všetkými farbami dúhy, premávajú sa po nich rozmanité staroegyptské božstvá a v ich strede tróni fotka Husního Mubáraka – a veď on už je tiež poriadna starožitnosť.

Ja som však zbehlá v rozprávkach a preto viem, že si vždy treba vybrať to, čo je skryté v najškaredšej schránke, najjednoduchšom obale a najtmavšom kúte izby. A v tom najtmavšom kúte boli koberce. S ťavami, pyramídami, vtákmi, pyramídami, púštnymi domčekmi, pyramídami a pyramídami. Vo veľmi prírodných farbách, akými sú napríklad fialová, ružová, krikľavá zelená, lila a podobne. Ale po asi päťdesiatom rozprestretom koberci, keď ruky Ahmadovho poskoka začali umdlievať od námahy, prišiel ON. Pekný, jednoduchý, tmavý, originálny Núbijec, koberec mojich snov. Nechala som chlapca rozprestrieť ešte zopár kobercov a potom, ležérne, bez väčšieho prejavu záujmu, som rúčkou pokynula k Núbijcovi a reku že „tento by mohol byť“...

Aby sme to skrátili, Ahmad vytiahol kalkulátor a drzo si ešte k tomu vzácnemu daru z Moravy naúčtoval tridsať libier! No pľuha jedna nenažraná, bodaj ti všetky ťavy satan skántril a tvoje pokolenie bodaj by vymrelo po meči aj praslici, ty syn psa!

„Stanni šwayya, uejt, blíz, kam bek, ui ken mejk e díl!“

„No deals with you anymore, ya habibi...“

Nuž... Už od prvej noci strávenej v našom úžasnom byte v centre mesta ma na balkóne prepadáva paranoidný pocit, že musím niečo vyhodiť von, na ulicu, vidieť to padať a trieštiť sa o asfalt. Je to silné nutkanie a neviem dokedy ho vydržím potláčať, ale myslím, že si to odnesie Drahomír...

Balkónová seansa

Je tichý večer.

Na Káhiru až príliš tichý.

Sedím na terase, pozerám sa na spleť striech, antén a satelitných tanierov, ktoré sa ako pomýlené slnečnice točia za zapadajúcim slnkom. Káhira žiari, šumí a čaká na vlnu azanov.

Teta na streche podo mnou vyvesila farebné kusy bielizne a pohladkala mačku, vošla do bytu a zapla televízor. Mačka sa za ňou chvíľku obzerala a potom vyskočila na strechu, posadila sa vedľa hrdzavého satelitu, nastavila chrbát jemnému vánku a teraz spolu so mnou vychutnáva pokojný príchod noci.

Čas sa zastavil hneď prvý deň môjho príchodu sem, do krajiny kde storočie neznamená ani minútu. Dni plynú v zvláštnej symbióze neustáleho zhonu a preplnených ulíc a hodín presedených v kaviarňach nad šálkou kávy a vodnou fajkou. Úsmevy a zvedavé pohľady, pozdravy rozmanité, od welkam tu ídžipt po fak jú. Krajina, v ktorej nikdy neviete, na čom ste, ale možno práve preto vás nikdy neprestane fascinovať. Plná vôní a chutí, plná svetiel a davov, pokoja a ticha, slnka a prachu... Krajina, ktorej nemôžete dôverovať, ale ona si od vás tú dlho zabúdanú a potláčanú dôveru nejakým spôsobom vynúti. V konečnom dôsledku sa vám to oplatí. Možno. Nedá sa ostať ľahostajným, tak to tu jednoducho funguje. Buď milovať alebo nenávidieť, niekedy oboje v ten istý okamih, ale nikdy nič medzi tým.

Dnes je vidno aj hviezdy. Vietor pohol clonou večného smogu a odhalil oblohu a niekoľko vzdialených červených žmurkajúcich sĺnk.

Enywejs, ako by povedali domorodci... Myslím, že Herodotos neodhadol situáciu. Na to, aby ste sa sem celý život vracali, nemusíte piť z vôd Nílu, stačí sa raz nadýchnuť tunajšieho vzduchu.

I have a dream

Sníval sa mi sen...

Mávam poväčšine divné sny.

Veľa rôznych vecí zmiešaných dokopy, celkom sa pri nich aj zabávam, aj keď nebývajú príjemné. Mám ale tú schopnosť (už od asi šiestich rokov), že si aj vo sne uvedomujem, že je to len sen. Potom si napríklad viem užívať príjemný adrenalín, keď chatový tábor, v ktorom som na prázkach so svojimi dvoma spolužiačkami a záhadne sa objavivším a neočakávaným detským domovom, začne ostreľovať vojenské komando...

Bola raz taká fáza v mojom živote, že sa mi stále snívalo o jazerách a vode, ale hlavne o tom, že odniekiaľ padám, dlho dlho dlho a veľmi veľmi hlboko. A čo bolo najdivnejšie, často som nielen padala, ale aj skákala a niekoľkokrát som dokonca aj dopadla – zo zopár stoviek metrov – a nič mi nebolo, len ma troška boleli kolienka.

Táto fáza je však už za mnou, teraz nastúpila fáza sprchovania sa na verejných priestranstvách, ktoré najprv vôbec nie sú verejné... Napríklad prednedávnom. Všetko sa začalo v Káhire. Bola som tam ja, moja babka a jedna doktorandka z našej fakulty. Rozhodli sme sa, že si pôjdeme zahrať squash, ale doktorandka povedala, že sa najprv musí spýtať svojho otca, či ju pustí. Ani neviem ako, no zrazu sme stáli všetky tri v mierne dosť ošarpanom byte niekde v centre mesta a asistentka sa začala zhovárať s menšou počernejšou osôbkou, z ktorej sa vykľula jej nevlastná sestra (už to znie ako telenovela, čo???) Nemali sa rady.

A tak som sa dozvedela, že Zuzanin otec je Egypťan.

A despota. Ako z Trilógie od Naguiba Mahfouza, daj mu pánboh večnú slávu...

Vrhol na našu skupinku nevraživý pohľad (asi sa mu nepozdávala moja babka) a rozhodol, že Zuzana na žiadny squash nejde. Zuzka očervenela, ako to dokáže len ona, podala svoju raketu babinke a ponechala nás osudu.

S babkou sme suverénne kráčali temnými uličkami metropoly, až sme sa dostali, kam sme potrebovali. Squashová herňa bola niečo medzi drogériou, kozmetickým salónom, knižnicou (miatli ma tie regále, ktoré z obrovskej telocvične vytvárali labyrint) a gunganským jazerným mestom. Babka sa mi z ničoho nič stratila v dave ľudí a ja len viem, že som mala kdesi v podvedomí zafixovanú myšlienku „musíš sa ísť osprchovať!“ Sprchy boli všade. Na konci každého žlto žiariaceho regálu bol oranžový slnečník a pod ním také tie fúkače, čo majú v kaderníctve pre tety s vlasmi plnými natáčok. Aj tu sedeli pod fúkačmi tety a sprchovali sa. V županoch. Hovorím si: „Troška trhlé, nie?“ a začnem hľadať troška súkromia.

Zájdem do tmavého kúta telocvičňo-knižnico-salónu, ktorý pripomína moju obľúbenú kaviareň, a v ňom zbadám troška zanedbanú sprchu, no je tam tma a súkromie, teda dve základné podmienky sú splnené. Pustím sprchu a zrazu sa zažnú svetlá a ja prídem na to, že som v mužskej časti telocvične, ktorá začína prevádzkovať neskôr ako ženská, a síce... TERAZ!!! A verte alebo nie, nevyskočím v panike zo sprchy a neoblečiem sa; JA ostanem stáť a robím sa neviditeľnou. A po chvíli mám taký pocit, že sa mi to aj darí, lebo všetci postarší páni (fúúúúj) naokolo ma ignorujú...

Mám pokračovať ďalej? Písať o tom, ako prídem na to, že telocvičňa je len súčasť obrovského šopingcentra? Že za ňou je trh, na ktorom ma osloví hluchonemý (áno, presne tak) chlapec a nájdem v jednom z výkladov pivární v skinhedskej štvrti svoj mobil aj s papučkou? A že ho geniálnou lsťou a trochou šikovnosti získam a majiteľ tej pivárne mi ešte ponúkne tridsaťpäťtisíc korún? To by asi bolo príliš komplikované...

Alebo viete čo? Dohodnime sa, že o tom niekedy nabudúce ;)

Ženský kolektív

Hľadím do prevádzkovej príručky a oboznamujem sa s prvou pomocou v prípade angíny pectoris. Popritom sa pokúšam nemyslieť na zajtrajšok - aj keď tieto dve možnosti sa prakticky vylučujú, keďže tú angínu možno zajtra budem musieť aspoň troška sofistikovane použiť vo svojej odpovedi... na otázky.

Veľa veľa otázok.

Ma čaká.

Zajtra.

Inak...

Aby som sa dostala k jadru veci...

Nemám rada jednopohlavné pracovné kolektívy. Teda hlavne tie ženské. S nádychom svojho bohemizemského hendikepu si trúfnem použiť slovo „slepičáreň“ – a dávam do pozornosti hlavne centrálnu (ach tie internacionalizmy... tak teda ústrednú!!!) časť tohto výrazu.

Kváka to a neznáša sa to a ohovára to a do týždňa od nástupu sa o sebe dozviete historky, aké by si ani jasper nevymyslel...

Mojím problémom je, že neviem správne zareagovať na poznámky o kozmetičkách, kaderníčkach, životnej depresii každodennej existencie, dlhodobej frustrácii z toho, že po á: nemám chlapa; po bé: mám chlapa, ale myslím si, že to neni ono; po cé: mám chlapa, ale on si myslí, že to neni ono; ďalej mám zábrany titulovať kohokoľvek, koho nepoznám aspoň 3 roky, výrazmi ako „moja“, „cica“, „zlatinko“ a podobne; a nakoniec ešte môžem spomenúť aj to, že prejavy ženskej agresivity a súťaživosti po záblesku osoby mužského pohlavia kdesi na konci chodby mi naháňajú hrôzu a nútia ma k chmúrnym úvahám o smerovaní tohto sveta... a význame slova „socka“.

(pre ilustráciu sa pokúsim uviesť názorný príklad kratšieho monológu, na ktorý neviem zareagovať)

„Achoj moja, jak sa mi dnes máš?“

(„celkom fajn,“ chce sa mi odpovedať, ale bohužiaľ to nestíham, lebo táto úvodná otázka bola - ako inak - rétorická)

„Nejako vyzeráš zmorene, ťažký víkend, čo?“

(tentoraz sa k svojmu prvému slovu už dostanem a podarí sa mi povedať dokonca aj druhé!) „Ani nie.“

„Jaaaj, viem o čom hovoríš. Som bola v piatok na kozmetike a potom aj u kaderníčky“

(v tejto chvíli zaregistrujem veľavravnú odmlku a omrknem nový účes... teda mal by tam byť, ale už nie je, no aj tak poviem „hej, všimla som si, dobré to máš..“)

„Lebo šak som ti rozprávala, boli sme potom v sobotu kamoške na svadbe, bývalá spolužiačka, akože DO NEJ by som to v živote nepovedala! A ešte predtým som bola pozreť do polusu, že kúpim si nejaké šaty, no ale hrozné volačo, nič som nezohnala. A tá svadba, akože celkom pekné to mali, ale... vieš, tak som potom rozmýšlala, že ja a frajer, vieš, že už sme spolu tri roky a furt nič. On mi nekedy pripadá, že to bere tak strašne dočasne, chápeš?“

(prikývnem a zatvárim sa chápavo – prikyvovanie sprevádzané chápavým výrazom už mi ide)

(v tej chvíli sa ona zatvári nechápavo, že neprišla z mojej strany nijaká sústrastná reakcia a pozrie sa na mňa podozrievavým pohľadom... a ja sa len ospravedlňujúco pousmejem, definitívne sa rozlúčim s myšlienkou, že sa pokúsim o nejaký terapeutický „príklad z vlastnej skúsenosti“, pretože zdravý rozum mi našepkáva, že je ešte dosť času na výmenu tajomstiev... a tým ... si to u nej definitívne poseriem...

Saved by the bell, príde iná kolegyňa a moja doterajšia spolukonverzátorka sa s úľavou obráti na ňu a ja sa nestíham diviť, ako si v konverzácii dobre rozumejú...)

Možno... možno... snáď budem raz tiež taká... jiná, lepší...

a...

A prečo nepíšeš?

A keď ja nemám o čom... Alebo možno aj hej, ale príklad tých desiatok, stoviek, tisícok ľudí, čo začnú písať len preto, aby písali a nemajú o čom, je pre mňa príliš odstrašujúci.

Ale preboha, šak len ten dnešný deň, z toho by bola úžasná poviedka!

No dobre, ale koľkokrát za život sa ti podarí taký deň?

O to ide, že to bol úplne bežný deň, v ktorom došlo k jednému miniatúrnemu niečomu, a ty mi to tu celé porozprávaš a pritom kebyže to hodíš na papier... teda monitor a dáš tomu nejakú formu...

Ježíííííííš, si otravný...

Ó ďakujem.

A čo mám písať cestopisy? No skús tu niekomu písať o Káhire...

Taký abstraktný pojem, zlato??? Miesto je len kulisa, tu ide o ľudí!

Ale popisu kulisy sa nevyhneš, nemyslíš? A komu sa už dnes chce čítať také blbosti, haa? Ja uznávam, že veľa ľudí toho veľa zažilo, ale ak sa k tomu mám prehrabať cez opis osemhodinovej cesty autom a desať mien amerických (zameniteľné za ľubovoľnú krajinu / kontinent sveta) kopcov, tak soráč, to radšej pôjdem hačať na kafčo s Dankou a vyvenčiť s Jankou Astu a...

Neodporuj! Nevyhováraj sa!

.... achhhh....

No dooooooobre!