Čisté káhirské ráno

Vyliahol sa ďalší farebný deň, mesto je ešte tiché, dokonca je počuť štebot vtákov.

Obrysy Muqattamu, jediného kopca v okolí metropoly, najprv plné blikajúcich bodov – pouličných lámp a okien domov – sa postupne vynárajú zo sivohnedého oparu, hviezdy blednú a horizont žltne a žiari.

Už som tu dlho, ale toto je druhýkrát, čo niečo také zažívam. A dnes mi dochádza, prečo starovekí Egypťania (okrem iných vecí) uctievali práve slnko. Dni tu nie sú dlhé, v lete ani v zime, ale slnko je všemocné. Mám za sebou prebdenú a prechodenú noc, a možno dnes už ani nezaspím. Už mi ostáva len týždeň... a tak žmúrim do zase raz zrodeného kotúča, čo sa vynára spoza vzdialených budov.

Ani neviem prečo, ale po polnoci ma prepadol taký zvláštny pocit – skúsiť sa len tak poprechádzať, len na chvíľku, len tu po centre mesta. Nakoniec z toho vzišla šesťhodinová prechádzka. Po mostoch, širokých uliciach, po tmavých štvrtiach, okolo žien a detí, čo spia len tak na chodníkoch a vo vchodoch domov, okolo desiatok policajtov, sediacich na stoličkách pri križovatkách, fajčiacich jednu cigaretu za druhou, okolo chlapíkov, čo denne stoja na mostoch, o zábradlie majú opreté udice a nejakým zázrakom lovia ryby z Nílu. Po stíchnutých ľudoprázdnych úzkych uličkách, kam by sa žiadny rozumný, tým najprecíznejším bedekrom vybavený (a úmerne zastrašený) cudzinec neodvážil.

Ale tu sa jednoducho niet čoho báť. Tu treba otvoriť oči a učiť sa lekciu po lekcii spoznávať život. Vnímať. Vedieť, že táto cudzia, nervózna, hlučná, niekedy otravná a pokrytecká kultúra je zároveň – a práve kvôli tomuto všetkému – tak veľmi ľudská a pochopiteľná. A vie, ako veci kompenzovať. Vie vyvolať radosť, byť súcitná, vie pomáhať bez očakávania odmeny, vie oceniť a byť proste a jednoducho príjemná a podmanivá...

Až od dneška viem, že ten starý pán, čo mi každý deň na našej ulici ponúka zo svojej nízkej stoličky a stolčeka vyrobeného z dvoch tehál a kusu kartónu mätu a citróny, si na noc ten kartón rozloží na chodník, prikryje sa špinavou dekou a zaspí priamo tam, pod jedným z mála stromov v našej štvrti.

Slnko padá cez okno do prachu na parketách, odráža sa od Drahomíra, začína hriať. Posledná vlna horúčavy tohto roku v Káhire. Posledné zvyšky ranného ticha sa strácajú v šume neutíchajúceho pulzu tohto mesta. Takmer nikdy neutíchajúceho.