Balkónová seansa

Je tichý večer.

Na Káhiru až príliš tichý.

Sedím na terase, pozerám sa na spleť striech, antén a satelitných tanierov, ktoré sa ako pomýlené slnečnice točia za zapadajúcim slnkom. Káhira žiari, šumí a čaká na vlnu azanov.

Teta na streche podo mnou vyvesila farebné kusy bielizne a pohladkala mačku, vošla do bytu a zapla televízor. Mačka sa za ňou chvíľku obzerala a potom vyskočila na strechu, posadila sa vedľa hrdzavého satelitu, nastavila chrbát jemnému vánku a teraz spolu so mnou vychutnáva pokojný príchod noci.

Čas sa zastavil hneď prvý deň môjho príchodu sem, do krajiny kde storočie neznamená ani minútu. Dni plynú v zvláštnej symbióze neustáleho zhonu a preplnených ulíc a hodín presedených v kaviarňach nad šálkou kávy a vodnou fajkou. Úsmevy a zvedavé pohľady, pozdravy rozmanité, od welkam tu ídžipt po fak jú. Krajina, v ktorej nikdy neviete, na čom ste, ale možno práve preto vás nikdy neprestane fascinovať. Plná vôní a chutí, plná svetiel a davov, pokoja a ticha, slnka a prachu... Krajina, ktorej nemôžete dôverovať, ale ona si od vás tú dlho zabúdanú a potláčanú dôveru nejakým spôsobom vynúti. V konečnom dôsledku sa vám to oplatí. Možno. Nedá sa ostať ľahostajným, tak to tu jednoducho funguje. Buď milovať alebo nenávidieť, niekedy oboje v ten istý okamih, ale nikdy nič medzi tým.

Dnes je vidno aj hviezdy. Vietor pohol clonou večného smogu a odhalil oblohu a niekoľko vzdialených červených žmurkajúcich sĺnk.

Enywejs, ako by povedali domorodci... Myslím, že Herodotos neodhadol situáciu. Na to, aby ste sa sem celý život vracali, nemusíte piť z vôd Nílu, stačí sa raz nadýchnuť tunajšieho vzduchu.