Hej hola! Ramadán karím!

Už je to tu, už to začína, už sú všade zápchy a mračná ľudí, ulice plné policajtov a mužov a žien a na rohoch debatujú zástupcovia syndikátov invalidov a žobrákov, ktorí si dohadujú stratégiu na nadchádzajúci mesiac štedrosti... a všetci všetko okukujú a zdobia a nakupujú a ... Jana si kúpila Drahomíra.

Drahomír je ramadánový robot. Sedí tu vedľa mňa – teda lepšie povedané stojí, lebo k tomu ho usilovní námezdní robotníci v ďalekej Číne predurčili, nuž za to chudák nemôže. Miesto očičiek má dve červené žiarovky, v každej ruke drží fannús (to je taký špecifický ramadánový lampášik, ale s tým sa netrápte...), jeden fannús má aj na hrudi a keď je zapnutý, tak chodí dokolečka a vydáva hrozivé zvuky, o ktorých nám Koláč (o ňom niekedy inokedy) povedal, že to je obľúbená detská pesnička, niečo ako naše Rolničky rolničky...

Čas tu všeobecne plynie pomaly (to robia tie pyramídy a reverzný chod času, ktorý spôsobujú) , ale od zajtra bude uplývať ešte pomalšie, lebo počas pôstu sa treba šetriť, neradno míňať energiu na zbytočnosti.

To si dnes povedal aj Ahmad. Načo zarábať peniaze v ramadáne, keď môžeme odrbať mňa teraz.

Ahmad je asi päťdesiatročný na prvý pohľad celkom sympatický deduško. A Ahmad je všetko. Je realitný agent, je cestovná kancelária, je obchodník s papyrusom, kobercami a sedlami na ťavy. A okrem iného sa aj kamoší s vela vela pípl from čekoslovakija a vie povedať napríklad achoj, ako sa maš, dobre?

S Ahmadom sme si predpredvčerom dohodli díl. Že ja mu donesiem pol litra slivky (asi sa potrebuje zásobiť na pôst či čo...) a on mi zaň dá čokoľvek, čo nájdem v jeho obchode (znie to troška rozprávkovo, že?)

Tak som za ním dnes šla, s úsmevom a vetou „mám pre teba darček“. Privoňal k fľaške od budišu, dal si jeden minicuc, potešil sa kvalite, ponúkol ma červenou marlborkou a máchol rukou do priestoru, že akože „môžeš si vybrať“. Steny jeho miniobchodíka žiaria všetkými farbami dúhy, premávajú sa po nich rozmanité staroegyptské božstvá a v ich strede tróni fotka Husního Mubáraka – a veď on už je tiež poriadna starožitnosť.

Ja som však zbehlá v rozprávkach a preto viem, že si vždy treba vybrať to, čo je skryté v najškaredšej schránke, najjednoduchšom obale a najtmavšom kúte izby. A v tom najtmavšom kúte boli koberce. S ťavami, pyramídami, vtákmi, pyramídami, púštnymi domčekmi, pyramídami a pyramídami. Vo veľmi prírodných farbách, akými sú napríklad fialová, ružová, krikľavá zelená, lila a podobne. Ale po asi päťdesiatom rozprestretom koberci, keď ruky Ahmadovho poskoka začali umdlievať od námahy, prišiel ON. Pekný, jednoduchý, tmavý, originálny Núbijec, koberec mojich snov. Nechala som chlapca rozprestrieť ešte zopár kobercov a potom, ležérne, bez väčšieho prejavu záujmu, som rúčkou pokynula k Núbijcovi a reku že „tento by mohol byť“...

Aby sme to skrátili, Ahmad vytiahol kalkulátor a drzo si ešte k tomu vzácnemu daru z Moravy naúčtoval tridsať libier! No pľuha jedna nenažraná, bodaj ti všetky ťavy satan skántril a tvoje pokolenie bodaj by vymrelo po meči aj praslici, ty syn psa!

„Stanni šwayya, uejt, blíz, kam bek, ui ken mejk e díl!“

„No deals with you anymore, ya habibi...“

Nuž... Už od prvej noci strávenej v našom úžasnom byte v centre mesta ma na balkóne prepadáva paranoidný pocit, že musím niečo vyhodiť von, na ulicu, vidieť to padať a trieštiť sa o asfalt. Je to silné nutkanie a neviem dokedy ho vydržím potláčať, ale myslím, že si to odnesie Drahomír...