Opäť raz v egyptskej realite

A tentoraz od začiatku tej najreálnejšej. Áno, hovorím o zázračnom putovaní z Hurghady do Káhiry, zlatom klinci do rakvy asi osemnásťhodinového cestovania, ceste autobusom v prepočte za asi 150 korún...

Bolo krásne púštno-morské ráno, 5:30 aby sme boli presní. Moje kufre dorazili bez ujmy po páse priamo k mojím nohám, vytrepala som ich pred letiskovú halu a zapálila si cigaretu. Ani nie po minúte už pri mne stál taxikár a naložili sme veci do kufra jeho starého... auta (značku po mne fakt nechcite). Začala som priateľským ťahom a ponúkla mu cigaretu. Oplatilo sa, lebo si za okružnú cestu po štyroch autobusových staniciach zapýtal celkom pohodovú cenu.

Odviezli sme sa na prvú stanicu a ja som naivne dúfala, že autobus pôjde každú chvíľu. Hopala, prvý mal ísť 10:30. Na druhej stanici mi povedali 12:30. Na tretej stanici pre istotu nikto nebol. Na štvrtej – mierne zlepšenie – mal ísť o siedmej. To by ma malo tešiť, hm. Keby som nemala oči a nepoznala egyptský systém. Prvá varovná známka prišla, keď mi povedali, že lístok si kúpim na palube. Druhá, keď hodiny na mojom mobile (ktorému samozrejme nefungoval roaming) ukazovali 7:15 a autobus nikde. Policajt, ktorý mi zaplatil čaj a kávu, mi s typickým egyptským pokrčením plecami povedal, že keď nie o siedmej, tak určite pôjde o pol ôsmej, najneskôr o trištvrte. Aspoň v tomto sa nemýlil.

O niekoľko desiatok minút autobus s motorom o zvuku veľmi silného pretekárskeho auta a s paradoxnou rýchlosťou dosahujúcou asi desať kilometrov za hodinu, výrazným náklonom na ľavú stranu a krytom motora otvoreným zastal v jednej z početných jám dotvárajúcich naturálny kolorit autobusovej stanice. Policajt mi pomohol s kuframi a so záhadným úsmevom mi veľmi srdečne zaželal šťastnú cestu. Potom, ako som vystúpila po troch vratkých schodíkoch dovnútra divnostroja, som pochopila, aké dôležité je toto želanie a že by sme si ho mali všetci želať kolektívne, niektorí v rukách s koránmi a jediná Európanka (čiže ja) s bibliou (kebyže nejakú nosím so sebou... a buďme úprimní, ak si mám vybrať medzi štanglou salámy a bibliou, miesto v kufri rozhodne pripadne saláme...).

Okrem toho, že vnútro autobusu bolo príšerne špinavé, okienka zaprasené, klimatizácia možno v živote nefunkčná a z celkového počtu sedadiel xy bolo použiteľných len prvých x, ma najviac fascinovala najmä nadreálna dekorácia v podobe dvoch tehál nepravidelného tvaru, ktoré ležali voľne pohodené v strede uličky... Keby som nebola taká unavená, tak sa asi spýtam na ich funkciu. A keby som bola menej zúfalá a odhodlaná dostať sa do Káhiry, tak sa na mieste otočím a idem si na pár hodín posedieť niekam a počkám na tie ďalšie autobusy. Avšak vzhľadom na vyššie zmienené okolnosti a moju záľubu v dobrodružstvách rôzneho druhu som sa usadila na predposledné sedadlo, otvorila okienko a čakala, čo bude.

Jedným z nadštandardných privilégií tohto druhu egyptskej dopravy je, že sa vnútri môže fajčiť. V kombinácii s pekelným teplom a permanentným zápachom benzínu vnútri autobusu to bola vec nadmieru osviežujúca. Keď už sa to nedalo vydržať, stiahla som si cez hlavu pulóver a o tri sekundy na to som si z duše priala, aby tlstý chlapík, ktorý sedel cez uličku, prestal robiť divné pohyby rukou v rozkroku (ou maj goš, urobil sa vážne v rekordnom čase...).

Ďalšie z rozsiahlej zbierky mojich želaní počas cesty boli: aby môj močový mechúr vydržal do prestávky v ceste; aby ten hajzel na odpočívadle nikdy neexistoval (mňami, turecký sed, švábiky, to všetko úžasne aromatizované a bez osvetlenia, odporúčam); aby sa prehriaty autobus nezastavil v strede púštnej cesty (želanie nevyšlo); aby ten drevený papek, ktorý šofér vybral z batožinového priestoru, bol nejaká kúzelná pomôcka na všeobecné opravy rôzneho druhu (napodiv vyšlo); aby ten chlapík, ktorý počas neplánovanej prestávky obdaril púšť produktom svojej včerajšej večere, nevykonal túto činnosť v mojom zornom poli (opäť nevyšlo); aby Núbijec o sedadlo predo mnou konečne prestal fajčiť jednu cigaretu za druhou (bohužiaľ, moja myseľ bola na sugesciu takéhoto výkonu prislabá, počerný spoluobčan mal zjavne zapnuté všetky obranné štíty a želanie nevyšlo); a aby sme už boli v Káhire (po siedmych hodinách malátneho utrpenia konečne vyšlo!).

A teraz si sedím vo svojom úžasnom byte v centre mesta a prosperujem. Vonku je príjemných dvadsaťpäť stupňov, môj žalúdok spracúva skvelé grilované jahňacie so zeleninou a ryžou, strašidelná búrka z predvčerajšej noci sa prehnala a zanechala inak prachom pokryté cesty v stave veľmi vhodnom na prechádzky, požiar susednej budovy zo včerajšej noci nepreskočil do nášho domu, mierny vietor posledných dní rozfúkal smog preč z celého mesta, moji obľúbení čašníci ma spoznávajú a dobre sa o mňa starajú, čož je všetko celkom pozitívne, všakáno?

Ešte sa tak vedieť odosobniť od hommes fatales a bolo by to všetko najsamsupercoolovejšie...

Zrada

Bez akýchkoľvek prísľubov, bez dohody, možno troška bez citu, teda aspoň z jednej strany.

Päť minút pohybov a následné uvoľnenie, s mozgom prázdnym, ešte neschopným racionálne a s nadhľadom zhodnotiť, čo sa vlastne stalo. So svedomím doposiaľ neprebudeným.

Prvá postkoitálna cigareta v mojom živote. Prvý one-night stand. Troška strachu, ako sa dostať z tejto hotelovej izby bez toho, aby ma videli.

Dolieha na mňa ticho jesenného poobedia, so slnkom veselo žiariacim do mojej izby. Ruky odmietajú poslúchať, oči sú neschopné sa rozplakať, hlava nefunguje. Pocit absolútnej triezvosti kombinovaný s nepreniknuteľnou hmlou. Samota.

Si v tom celkom sám.

Zakliesnený v zvláštnom trojuholníku s dvoma osobami, z ktorých jedna ťa dusí láskou a pre druhú si jedna z epizód. Troška zvrátená myšlienka, že to bolo potrebné, že bez toho by celá záležitosť ostala nedokončená. Čakáš na tú bodku, ktorá mala prísť za vetou, a stále sa nedostavila. Veta ostáva nedopovedaná a ty len čakáš a čakáš a nie si schopný ju dokončiť sám.

V izbe je ťaživé ticho, svet zaradil spiatočku a nekrúti sa tak ako predtým. Dva páry očí, dva páry rúk, pocit viny, ktorý sa pomaly ale isto vykráda z podvedomia. Z priamočiarosti už je len nejasná spomienka. Nikdy už nič nebude jednoduché, ako to bolo predtým.

Trocha smútku. Veľa zmätenosti. A ešte viac nenávisti ku všetkému naokolo, hlavne k odrazu v zrkadle...

miss u like hell wish ur here to take u out never told u that but i wish to kiss u sorry that i said that... yeah, he got married

Tiché hučanie v ušiach.

Pulz, ktorý necítiš, ale počuješ.

Na chvíľu sa ti zastaví srdce a ty premýšľaš, či si z teba zrazu všetci robia srandu, či je to nejaký surrealistický vtip, v ktorom sa rozhodli zohrať vedľajšiu úlohu. S tvárami vážnymi, oznámia ti niečo, na čo za chvíľu aj tak všetci zabudnú a neuvedomujú si, čo to s tebou práve spravilo.

Ľudia. Miešajú sa ako kamene na dne rieky, city z nich vyšumia ako bublinky z minerálky, od istého okamihu len všetci krčia plecami, plačú iba jeden večer a na ďalší deň už je všetko za nimi. Ľudia. Hrajú hry, zraňujú. Zraňujú iných z pomsty za to, ako ich kedysi ranili tí, ktorí pre nich ešte dokázali niečo znamenať. Teraz už na takých nenatrafia. Lebo ich nehľadajú. Zmierili sa so svojou úlohou v tejto veľkej a čím ďalej tým menej vážnej hre. Zmierili sa s hlúpymi pravidlami, pretože ísť proti nim dá príliš veľa námahy.

Menia sa na karikatúry, na satiru svojej duše. Strácajú sami seba. Strácajú svoju tvár. Svoje svedomie. A smejú sa z tých, v ktorých spoznávajú svoje mladšie ja, to, ktoré bolo kedysi nevinné a bralo seba aj iných vážne.

Ľudia. Mstíte sa za svoje rany a zakrývate bolesť úškľabkom, ktorý hovorí: „Veď aj ty budeš raz taký, ako ja.“

Nechcem.

Nechcem sa učiť chodiť vo vašich dospelých hrách, v hrách, v ktorých sa city nevyplácajú, v ktorých sa nevypláca úprimnosť.

Ak to raz vo mne objavíš, povedz mi to hneď, zastav ma, kým nebude neskoro...

Najsmutnejšie oči na svete

Upieral ich z okienka na more oblakov pod nami a rozprával. O všetkých svojich malých problémoch, ktoré sa denne kopia a kopia, až narastú do nejasnej a všeobjímajúcej frustrácie. Oči sa mu leskli, troška od klimatizácie a troška z toho vnútorného tlaku, ktorý sa nezadržateľne dral na povrch...

Asi konečne našiel niekoho, kto počúva, a mňa to počúvanie celkom tešilo... a fascinovalo zároveň. Sila okamihu – s takmer patetickým západom slnka, vo výške niekoľkých kilometrov nad zemou, kde sa človek (veľmi podvedome) bráni pocitu absolútnej zraniteľnosti a začne sa zverovať. Bez pevnej pôdy pod nohami, bez možnosti úniku.

„Quick cigarette?“

Pripálil sebe a potom aj mne, troška sa pousmial – úsmevom tak smutným, že to až zabolelo. Všade okolo mňa sa zrážali vlny protichodných vnemov: pokojný výhľad vyvolávajúci dojem, že všetko na tomto svete plynie správnym smerom, pomaly a kľudne, padajúce prítmie, chvíľkové prestávky v rozhovore, šnúrky dymu plaziace sa medzi našimi hlavami. A na druhej strane jeho znepokojený hlas, naliehavý tón, obsah jeho slov, nervózne ruky, popol padajúci na dlážku a lesklé oči behajúce od jedného bodu k druhému a späť ku mne.

Vycítim správny okamih na odľahčenie ťažkej konverzácie a konečne ho vidím zasmiať sa. Na chvíľku vyzerá takmer šťastne...

Naša pracovná schránka, troška podobná rakve, ďalej kĺže vysoko nad zemou, zvonka tak slobodná, zvnútra tak obmedzená, a my sa lúčime, o niečo pokojnejší, o niečo plnší, so zvláštnymi pocitmi v duši.

A jeho oči mi v tejto osamelej temnote nedajú spať...