Čisté káhirské ráno

Vyliahol sa ďalší farebný deň, mesto je ešte tiché, dokonca je počuť štebot vtákov.

Obrysy Muqattamu, jediného kopca v okolí metropoly, najprv plné blikajúcich bodov – pouličných lámp a okien domov – sa postupne vynárajú zo sivohnedého oparu, hviezdy blednú a horizont žltne a žiari.

Už som tu dlho, ale toto je druhýkrát, čo niečo také zažívam. A dnes mi dochádza, prečo starovekí Egypťania (okrem iných vecí) uctievali práve slnko. Dni tu nie sú dlhé, v lete ani v zime, ale slnko je všemocné. Mám za sebou prebdenú a prechodenú noc, a možno dnes už ani nezaspím. Už mi ostáva len týždeň... a tak žmúrim do zase raz zrodeného kotúča, čo sa vynára spoza vzdialených budov.

Ani neviem prečo, ale po polnoci ma prepadol taký zvláštny pocit – skúsiť sa len tak poprechádzať, len na chvíľku, len tu po centre mesta. Nakoniec z toho vzišla šesťhodinová prechádzka. Po mostoch, širokých uliciach, po tmavých štvrtiach, okolo žien a detí, čo spia len tak na chodníkoch a vo vchodoch domov, okolo desiatok policajtov, sediacich na stoličkách pri križovatkách, fajčiacich jednu cigaretu za druhou, okolo chlapíkov, čo denne stoja na mostoch, o zábradlie majú opreté udice a nejakým zázrakom lovia ryby z Nílu. Po stíchnutých ľudoprázdnych úzkych uličkách, kam by sa žiadny rozumný, tým najprecíznejším bedekrom vybavený (a úmerne zastrašený) cudzinec neodvážil.

Ale tu sa jednoducho niet čoho báť. Tu treba otvoriť oči a učiť sa lekciu po lekcii spoznávať život. Vnímať. Vedieť, že táto cudzia, nervózna, hlučná, niekedy otravná a pokrytecká kultúra je zároveň – a práve kvôli tomuto všetkému – tak veľmi ľudská a pochopiteľná. A vie, ako veci kompenzovať. Vie vyvolať radosť, byť súcitná, vie pomáhať bez očakávania odmeny, vie oceniť a byť proste a jednoducho príjemná a podmanivá...

Až od dneška viem, že ten starý pán, čo mi každý deň na našej ulici ponúka zo svojej nízkej stoličky a stolčeka vyrobeného z dvoch tehál a kusu kartónu mätu a citróny, si na noc ten kartón rozloží na chodník, prikryje sa špinavou dekou a zaspí priamo tam, pod jedným z mála stromov v našej štvrti.

Slnko padá cez okno do prachu na parketách, odráža sa od Drahomíra, začína hriať. Posledná vlna horúčavy tohto roku v Káhire. Posledné zvyšky ranného ticha sa strácajú v šume neutíchajúceho pulzu tohto mesta. Takmer nikdy neutíchajúceho.

P as penis, B as breasts

Aj nou zer iz e difrns bitvin bí end pí, bat aj nevr nou uer tu but it...

Hej hola! Ramadán karím!

Už je to tu, už to začína, už sú všade zápchy a mračná ľudí, ulice plné policajtov a mužov a žien a na rohoch debatujú zástupcovia syndikátov invalidov a žobrákov, ktorí si dohadujú stratégiu na nadchádzajúci mesiac štedrosti... a všetci všetko okukujú a zdobia a nakupujú a ... Jana si kúpila Drahomíra.

Drahomír je ramadánový robot. Sedí tu vedľa mňa – teda lepšie povedané stojí, lebo k tomu ho usilovní námezdní robotníci v ďalekej Číne predurčili, nuž za to chudák nemôže. Miesto očičiek má dve červené žiarovky, v každej ruke drží fannús (to je taký špecifický ramadánový lampášik, ale s tým sa netrápte...), jeden fannús má aj na hrudi a keď je zapnutý, tak chodí dokolečka a vydáva hrozivé zvuky, o ktorých nám Koláč (o ňom niekedy inokedy) povedal, že to je obľúbená detská pesnička, niečo ako naše Rolničky rolničky...

Čas tu všeobecne plynie pomaly (to robia tie pyramídy a reverzný chod času, ktorý spôsobujú) , ale od zajtra bude uplývať ešte pomalšie, lebo počas pôstu sa treba šetriť, neradno míňať energiu na zbytočnosti.

To si dnes povedal aj Ahmad. Načo zarábať peniaze v ramadáne, keď môžeme odrbať mňa teraz.

Ahmad je asi päťdesiatročný na prvý pohľad celkom sympatický deduško. A Ahmad je všetko. Je realitný agent, je cestovná kancelária, je obchodník s papyrusom, kobercami a sedlami na ťavy. A okrem iného sa aj kamoší s vela vela pípl from čekoslovakija a vie povedať napríklad achoj, ako sa maš, dobre?

S Ahmadom sme si predpredvčerom dohodli díl. Že ja mu donesiem pol litra slivky (asi sa potrebuje zásobiť na pôst či čo...) a on mi zaň dá čokoľvek, čo nájdem v jeho obchode (znie to troška rozprávkovo, že?)

Tak som za ním dnes šla, s úsmevom a vetou „mám pre teba darček“. Privoňal k fľaške od budišu, dal si jeden minicuc, potešil sa kvalite, ponúkol ma červenou marlborkou a máchol rukou do priestoru, že akože „môžeš si vybrať“. Steny jeho miniobchodíka žiaria všetkými farbami dúhy, premávajú sa po nich rozmanité staroegyptské božstvá a v ich strede tróni fotka Husního Mubáraka – a veď on už je tiež poriadna starožitnosť.

Ja som však zbehlá v rozprávkach a preto viem, že si vždy treba vybrať to, čo je skryté v najškaredšej schránke, najjednoduchšom obale a najtmavšom kúte izby. A v tom najtmavšom kúte boli koberce. S ťavami, pyramídami, vtákmi, pyramídami, púštnymi domčekmi, pyramídami a pyramídami. Vo veľmi prírodných farbách, akými sú napríklad fialová, ružová, krikľavá zelená, lila a podobne. Ale po asi päťdesiatom rozprestretom koberci, keď ruky Ahmadovho poskoka začali umdlievať od námahy, prišiel ON. Pekný, jednoduchý, tmavý, originálny Núbijec, koberec mojich snov. Nechala som chlapca rozprestrieť ešte zopár kobercov a potom, ležérne, bez väčšieho prejavu záujmu, som rúčkou pokynula k Núbijcovi a reku že „tento by mohol byť“...

Aby sme to skrátili, Ahmad vytiahol kalkulátor a drzo si ešte k tomu vzácnemu daru z Moravy naúčtoval tridsať libier! No pľuha jedna nenažraná, bodaj ti všetky ťavy satan skántril a tvoje pokolenie bodaj by vymrelo po meči aj praslici, ty syn psa!

„Stanni šwayya, uejt, blíz, kam bek, ui ken mejk e díl!“

„No deals with you anymore, ya habibi...“

Nuž... Už od prvej noci strávenej v našom úžasnom byte v centre mesta ma na balkóne prepadáva paranoidný pocit, že musím niečo vyhodiť von, na ulicu, vidieť to padať a trieštiť sa o asfalt. Je to silné nutkanie a neviem dokedy ho vydržím potláčať, ale myslím, že si to odnesie Drahomír...

Balkónová seansa

Je tichý večer.

Na Káhiru až príliš tichý.

Sedím na terase, pozerám sa na spleť striech, antén a satelitných tanierov, ktoré sa ako pomýlené slnečnice točia za zapadajúcim slnkom. Káhira žiari, šumí a čaká na vlnu azanov.

Teta na streche podo mnou vyvesila farebné kusy bielizne a pohladkala mačku, vošla do bytu a zapla televízor. Mačka sa za ňou chvíľku obzerala a potom vyskočila na strechu, posadila sa vedľa hrdzavého satelitu, nastavila chrbát jemnému vánku a teraz spolu so mnou vychutnáva pokojný príchod noci.

Čas sa zastavil hneď prvý deň môjho príchodu sem, do krajiny kde storočie neznamená ani minútu. Dni plynú v zvláštnej symbióze neustáleho zhonu a preplnených ulíc a hodín presedených v kaviarňach nad šálkou kávy a vodnou fajkou. Úsmevy a zvedavé pohľady, pozdravy rozmanité, od welkam tu ídžipt po fak jú. Krajina, v ktorej nikdy neviete, na čom ste, ale možno práve preto vás nikdy neprestane fascinovať. Plná vôní a chutí, plná svetiel a davov, pokoja a ticha, slnka a prachu... Krajina, ktorej nemôžete dôverovať, ale ona si od vás tú dlho zabúdanú a potláčanú dôveru nejakým spôsobom vynúti. V konečnom dôsledku sa vám to oplatí. Možno. Nedá sa ostať ľahostajným, tak to tu jednoducho funguje. Buď milovať alebo nenávidieť, niekedy oboje v ten istý okamih, ale nikdy nič medzi tým.

Dnes je vidno aj hviezdy. Vietor pohol clonou večného smogu a odhalil oblohu a niekoľko vzdialených červených žmurkajúcich sĺnk.

Enywejs, ako by povedali domorodci... Myslím, že Herodotos neodhadol situáciu. Na to, aby ste sa sem celý život vracali, nemusíte piť z vôd Nílu, stačí sa raz nadýchnuť tunajšieho vzduchu.